Prežili sme skok z jednej doby do druhej. Z doby, v ktorej skoro o nič nešlo, rovno doprostred dejinných procesov. Nič príjemné to nie je. Navykli sme si totiž žiť s prívlastkami post-, ktoré zneli upokojujúco, lebo vyvolávali dojem, že všetko dôležité a dejinotvorné – ale aj všetko zlé, tragické a šialené – sa už stalo. Postkomunizmus bol síce chaotický, plný korupcie, násilia a zlomov, ale aj tak sme viac-menej brali ako samozrejmosť, že žiadny návrat do minulosti už nebude.
Koniec dejín, hoci už nespočetnekrát dementovaný, nás učičíkal – už bude len dobre. Alebo aj zle, ale tak v malom, skleníkovo, takmer idylicky zle... Pretože je to už okej, komunizmus sme zvrhli (ako dobre znel ten plural majesticus, ktorým sa mohol takmer každý pasovať za bojovníka proti zlu, aj keď proti nemu nepohol prstom), nastolili sme trhovú ekonomiku (ako dobre to znie, keď je jasné, že z tej našej kvázitrhovej najväčšmi tučnie štát a jeho vyvolení), vstúpili sme do Európskej únie (nielenže sme ju nedokázali posunúť k lepšiemu, ale aj to pozitívne, čo v nej je, opľúvame), priklonili sme sa k slobode (ani nevieme, čo to je, a proti bruselskému socializmu tu najviac vreštia naši vlastní socialisti, červení aj hnedí, ktorým bruselské socialistické peniaze vôbec nesmrdia).
„Dohrmotali vojny, ktoré nie sú také vzdialené, ako mnohí dúfali.“
Celkovo sme si pripadali viac-menej v pohode, ale najmä sme mali ten luxus, že sme riešili domáce problémy. Pár jedincov najviac trápili lajfstajlové voľby, či mať bradu alebo nie, či byť paleo alebo vegán, niekto sa realizoval v miestnom záhradkárskom spoločenstve, ďalší dobrovoľníčil, čoraz viac ľudí recyklovalo, stále dosť veľa z nás úzkostne počítalo, ako vyjsť od jednej výplaty k druhej, a popri tom sa žilo so všetkým, čo k tomu patrí, a toho je neraz fakt dosť.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.