V niečom však Eve dávam za pravdu: sloboda umeleckej tvorby a zmarenie dotácie na jeden projekt nie je to isté.
Solženicyn a Šalamov tvorili v Gulagu, Wilde v žalári v Readingu, Válek písal skvelé básne v tesilovom obleku komunistického funkcionára, Ursiny so Štrpkom tvorili veľké veci uprostred normalizácie, Magor napísal najkrajšie básne vo väzení, Reynek v samote. Z tohto hľadiska situácia bystrických tanečníkov a bábkarov nestojí za reč.
Systém, v ktorom divadlá, galérie či orchestre „zriaďujú” mestá, župy či štát je z hľadiska umeleckej tvorby potenciálne (a v prípade BBSK aj reálne) nebezpečný. Ako sa ukazuje v Banskej Bystrici, dáva tento systém zriaďovateľovi, čiže štátnej, regionálnej či mestskej inštitúcii stelesnenej v „predsedovi” do ruky formálny nástroj, ktorý sa dá ľahko použiť ako zbraň. Ak sa mu niečo – z akýchkoľvek dôvodov – nepáči, tak to jednoducho „nepodpíše”.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.