Keď prišiel november ’89, mal som jedenásť rokov a žil som v malom „červenom meste“ na severovýchode Slovenska. Vtedy som ešte videl na neďalekej budove OV KSS večer čo večer svietiť výraznú červenú päťcípu hviezdu. Neskôr, keď sa počas stavby nového rímskokatolíckeho kostola v tej istej budove dočasne konali bohoslužby, niektorí ľudia budovu ironicky premenovali na „Betlehem“. Dnes tam sídli cirkevná škola. Edward Hollis mal teda pravdu, keď v knihe Skrytý život budov tvrdil, že nech sú už úmysly architektov akékoľvek, budovy samy sa skôr či neskôr premenia a budú slúžiť iným než pôvodným cieľom.
Keď prišiel November, hrdo i naivne sme prichádzali do školy s trikolórou pripnutou na vetrovkách. Hľadeli na nás zmätené tváre našich učiteľov, ktorí nevedeli, či si niečo môžu dovoliť povedať, alebo či bude lepšie mlčať. Stretli sa tam vtedy dva svety: žiaci, ktorí rýchlo vnímali, že sa tu čosi dôležité rúca (hoci ešte sami len málo chápali, čo vlastne), a ich ustráchaní učitelia, paralyzovaní zmenou, ktorú nečakali. Lenže aj tie deti odrástli, začali pracovať, začlenili sa do rôznych komunít a kolektívov a mnohých postupne pohltil ten istý strach byť slobodnými, ktorý predtým ovládol ich učiteľov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.