Christopher Marlowe vložil do svojho Tragického príbehu doktora Fausta tento dialóg:
Faust: Kam ste sa to prepadli?
Mefistofeles: Do pekla.
Faust: Ako je možné, že ste sa odtiaľ dostali von?
Mefistofeles: Vy mi nerozumiete, toto je peklo, vôbec som z neho neodišiel.
Peklo nemusí byť niekde tam vonku, ďaleko od nás. Je celkom intímne, je tu, v nás a medzi nami. A tým peklom je aj určitá podoba pragmatizmu, v ktorom sme sa zakliesnili, ako keď nás v zlom sne prikvačí obrovské bremeno, ktorého sa nie a nie striasť.
Pragmatizmus má veľa tvárí – dobrých i zlých. Napokon ako všetko, čo v skutočnosti za niečo stojí. Dalo by sa rozlišovať medzi pragmatistami a pragmatikmi, medzi vyznávačmi uznávaného a dobre premysleného filozofického smeru zaoberajúceho sa konaním (grécke pragma označuje čin, konanie) a čistými oportunistami, ktorí sledujú svoje vlastné ciele a cynicky podriadili všetko, čo robia, len presne vypočítaným a vymeraným krokom – nech by aj nešlo o ich vlastné ciele, ale o ciele ich inštitúcie, firmy, strany, cirkvi, štátu, národa. Toho posledného sa naše zapečenie v pragmatizme týka asi najviac.
„Našla by sa aspoň jedna univerzita, ktorá by dokázala nezmyselnej byrokracii povedať Nie?“
Rok 2015 nám ponúkol viacero príkladov tohto správania. Jedným z príkladov boli aj naše univerzity. Ten slalom pomedzi nezmyselné požiadavky akreditačnej komisie sa nedal prehliadnuť. Aj ich naplniť, aj sa im vyhnúť; aj získať body, aj si nepoškodiť.
Martin Mojžiš sa v minuloročnom
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.