najskôr poviem, že účasť či neúčasť na voľbách nepovažujem za morálne opozitá. V tomto sa nezhodnem s inak sympatickou kampaňou Hráme o veľa. Vzhľadom na povahu demokracie je, samozrejme, viac situácií, keď je voliť takmer povinnosťou, a povedal by som, že naozaj morálnou – tak to bolo v prvých slobodných voľbách, ale aj v roku 1998 či vo viacerých voľbách prezidenta. Ale existujú aj situácie, keď nevoliť nie je prejavom nezáujmu a pasivity, ale skôr poznania, či dokonca morálneho posúdenia – tak som to s dovolením vnímal pri voľbe medzi Mečiarom a Gašparovičom.

Nakoľko sú nadchádzajúce voľby v tej či onej kategórii, to je vecou individuálneho vhľadu do aktuálnej ponuky a tiež svedomia. Preto som neburácal, že teraz musí každý voliť. A preto som s nevôľou prijímal tlak mojich priateľov, že nesmiem ani len zauvažovať o nevolení. Všetci smieme, dokonca musíme, ak to nemáme politikom uľahčovať.

„Napokon som sa rozhodol. Veľmi ma pritom ovplyvnila aktivita učiteľov a sestričiek, ktorí prevýšili odvahou a nasadením politikov a vytrhli tým Ficovi z rúk náboj zloby voči utečencom.“

Pri mojom rozhodovaní hrali napokon najväčšiu rolu dva faktory – miera poznania a miera zodpovednosti.

Podľa mojej skromnej miery poznania je ponuka v týchto voľbách najslabšia od roku 1989. Už dlho vnímam, že väčšina opozície je zbabelá, narcistická a aj zúfalo netvorivá. Kde sú časy reformných nápadov z 90. rokov? Kde sú systémové riešenia zdravotníctva či školstva? A kde je odvaha zastať sa slabých, trpiacich či menšín? Toto poznanie mi nahováralo, že správnou reakciou, ale tiež vkladom pre budúcnosť môže byť tentoraz nevoliť.

Moja skromná miera zodpovednosti, daná najmä pôsobením v .týždni a relácii .pod lampou, mi, naopak, nahovárala, že práve pre november 1989 – a teda z úcty k nadobudnutej slobode – je napriek chabej ponuke správnou reakciou voliť a aj to verejne odporučiť. Aj preto, že čitatelia .týždňa a diváci relácie .pod lampou nevolia šírenie strachu, populizmus a neslobodu, takže ich hlasy by nechýbali Smeru, ale aspoň istej miere zlepšovania Slovenska.

Napokon som sa rozhodol. Veľmi ma pritom ovplyvnila aktivita učiteľov a sestričiek, ktorí prevýšili odvahou a nasadením politikov a vytrhli tým Ficovi z rúk náboj zloby voči utečencom. Práve z našej úcty k učiteľom a sestričkám vyšlo volebné vydanie .týždňa so stužkou na titulke. Áno, je to aj tichá obžaloba stavu opozície, ale to až v druhom rade.

A aké je teda rozhodnutie a odporúčanie?

Dohodol som sa s mojím 84-ročným otcom, že on hodí lístok Mostu a ja budem voliť SaS, pričom to urobíme akoby spoločne (aj krúžky tak pridelíme).

Prečo SaS? Pretože hoci s nimi v téme utečencov, v postoji k Putinovi a aj vo viacerých kultúrno-etických otázkach hlboko nesúhlasím, prevýšili všetkých konzervatívcov. Isto nepôjdu s Ficom, majú najlepší ekonomický program, sú slobodní od ľudí v pozadí a neživia sa korupciou. Navyše pre celú opozíciu vrátane jej konzervatívnej časti by bolo zlé, ak by sa práve táto strana nedostala do parlamentu.

Odporúčam teda voliť SaS.

Editoriál Štefana Hríba bol pôvodne uverejnený v tlačenom vydaní .týždňa č. 9, dňa 29. 2. 2016