neobišiel som ani tie predtým, než som v rukách držal prvú plastovú občianku. Som mojim rodičom vďačný, že nás s bratom už ako malé uchá hrdo brali do volebných miestností. Asi preto to pre mňa nie je povrchná občianska povinnosť. Nedojímajú ma mobilizačné výzvy takmer kdekoho, ktorých prežutosť, tuctovosť a neúprimnosť zvláštne unavuje. Nechcem byť sentimentálny, ale kde inde si po 20. storočí môžeme povedať, že ísť voliť je česť, za ktorú tiekla krv a vyhasli životy? A kde inde sa aj ja „človek milión” môžem stať tým jedným hlasom, ktorý si budú pamätať dejiny, keď už po nás nezostane ani náhrobný kameň?
V sobotu 5. marca budem sedieť za volantom auta a brázdiť diaľnicu niekde na juhu Spojených štátov. Bola to dlho plánovaná cesta a ani v najhoršom sne mi nenapadlo, že voliť zvonku bude taká zložitá vec.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.