tóno, poznáme sa od roku 1987. Vtedy som sa v lete objavil pri tvojej chalupe na Horehroní s batohom na chrbte. Rúbal si drevo, spomínaš? Pozval si ma dnu. Bol si otvorený, priamy a zaujal ma tvoj ružencový prsteň. Vládol Husák a nič nenasvedčovalo, že u nás padnú komunisti. Pracoval si tuším ako geológ. Neskôr si sa zdôveril, že pašuješ náboženskú literatúru a cez otca Antona Hlinku posielaš správy do Rádia Slobodná Európa. V roku 1988 si ma vzal na púť do Nitry, bol to pre mňa ako nekatolíka silný zážitok. Fotil som tam a ty si tie čiernobiele fotky dostal von, cez železnú oponu.
To už som vedel, že si členom tzv. Bratislavskej päťky – rôznorodej skupiny odporcov režimu, disidentov, kde boli s tebou (podľa abecedy) Ján Čarnogurský, Miroslav Kusý, Vladimír Maňák a Hana Ponická. Maňák a Ponická už nežijú, no Kusý a Čarnogurský by sa teraz azda mohli vyjadriť k tvojej podpore Kotlebu. No späť k príbehu, po novembri 1989 si odmietol odpustiť eštebákom, ktorí ťa špicľovali, či dokonca vydierali a žiadal si spravodlivosť. Ozaj, ako to dopadlo?
„Chyba, už vtedy som mal pochopiť, že si veľmi nebezpečný a svojimi bludmi ovplyvňuješ tisíce ľudí, tisíce mariánskych pútnikov. Tvoj dosah je väčší ako dosah akéhokoľvek kňaza – cez internet, cez médiá, cez konšpiračné stránky.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.