film Fanny a Alexander som videl ešte za komunizmu v bratislavskom kine Hviezda. Bol to čas šedivosti, priemeru a všeobecného nedostatku, takže čokoľvek kvalitnejšie bolo vytrhnutím z nudnej nehybnosti.

Lenže Bergmanove filmy neboli čokoľvek. Ešte ako dospievajúci chlapec som z Jesennej sonáty a zo Scén z manželského života doslova hltal pohľady na ľudskú potrebu vzťahov, ale tiež na ich nedostatočnosť, tragickosť a prchavosť. Bergman – a podobne možno už iba Fellini – ma nielenže vedel vytrhnúť z husákovského nevkusu, on ma súčasne vedel drsne konfrontovať s otázkou, ktorú som v sebe vtedy nosil.

Film Fanny a Alexander som videl už ako dospelý, ale vnem bol rovnako silný ako z filmov predtým. Nadlho to ostalo kdesi vo mne. Možno až dodnes. Preto som veľmi spozornel, keď mi ešte na jeseň Roman Polák radostne povedal, že v Činohre SND idú naštudovať práve toto dielo. Zdalo sa mi to odvážne, ale najmä riskantné. Kam sa vôbec dá posunúť Bergman a kto si na to môže trúfnuť? My tu?

„Tu, v krajine prízemných Ficov, Kotlebov a rozrastajúcich sa šíkov oportunistov, opakovane vzniká vysoké krásno.“

V stredu večer som preto išiel na premiéru tak trochu s obavou. Áno, vedel som, že táto činohra je schopná veľkých vecí, viacerých jej hercov a herečky neskrývane obdivujem, úplne tiež dôverujem Polákovej intuícii, veľkorysosti a schopnosti dať príležitosť tým pravým. A overená je aj Majlingova schopnosť udržať v repertoári obsahovú kvalitu. Ale aj tak som sa trošičku bál. Lebo Bergman naozaj nikdy nebol čokoľvek.

Nebudem teraz popisovať, čo som v Národnom divadle v stredu večer zažil. Nežiada sa mi písať o samotnej hre, originálnej scéne, vášnivých hereckých výkonoch a skvostnom nápade s premietaním deja z uzavretých izieb na plátna po bokoch. Bolo by to neúplné a amatérske. Žiada sa mi však povedať toto: Ak som pred rokom na Neveste hôľ zažil dotyk svetovej kvality cez našu národnú literatúru a divadlo, teraz mi 3 a pol hodinové predstavenie Fanny a Alexander dožičilo rovnako silnú skúsenosť. Tu, v krajine prízemných Ficov, Kotlebov a rozrastajúcich sa šíkov oportunistov, opakovane vzniká vysoké krásno. Ľudia v SND si trúfli na svetovú vec. Nechceli ju iba remeselne okopírovať, chceli ju aj tvorivo posunúť. A dokázali to nevídaným spôsobom.

Keď sa hra skončila, chcel som to ísť na recepciu povedať Romanovi aj všetkým ostatným. Ale napokon som sa rozhodol, že si silný pocit z predstavenia ešte aspoň na chvíľu ponechám, a tak som sa radšej osamote prešiel mestom. Tak aspoň takto, na diaľku: Roman a celé vedenie divadla, pán režisér Marián Amsler, autori scény, kostýmov aj hudby, kameramani, milované herečky a herci – vaša hra a výkony boli mojím zážitkom roka.

Vážené Národné divadlo, tlieskam, poklona a ďakujem.