tá téma ma zaujíma už dlho. Kedysi to bolo pri akademickom písaní a selekcii zdrojov či pri výbere odporúčanej literatúry a vylúčení irelevantných textov. Dnes je to pri novinárskej práci, kde sa zas selektujú informácie a názory. Na našom fejsbúku tiež pravidelne mažeme neznášanlivé (a vulgárne) komentáre, napríklad pod najnovším dielom .pod lampou ich nebolo málo. Je však všetko toto cenzúra?
Literárna historička Beate Müllerová v jednom svojom staršom texte napísala, že „cenzúra je monologický“ fenomén, pretože nepripúšťa reč druhého. Jednoducho, chýba v tom dialóg. Popri cenzúre však hovorila aj o kánone, ktorý určuje, čo do určitého diskurzu ešte patrí a čo už nie. Lenže starosť o utváranie kánonu nie je to isté čo cenzúra, a tak Müllerová povie, že „v moderných (pluralitných) spoločnostiach sa ako kľúčová ukazuje mnohosť kánonov, ktoré v nej koexistujú“. Táto poznámka ma zaujala.
Ľudia sa totiž pohybujú v určitých komunitách, ktoré sa riadia nejakými „kánonickými“ pravidlami, normami, na základe ktorých celkom prirodzene niečo patrí a zas niečo iné nepatrí do okruhu ich záujmov, názorov, do ich kánonu, do ich sveta.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.