Cítim úzkosť Európana

je to môj kontinent, tak to cítim. Od bretónskeho Finistére na západe Francúzska až po... čo? Ural? Kaukaz? Užhorod? Akokoľvek, Európa pre mňa nie je iba geografická entita, stránka v atlase či učebnici zemepisu. A cítim vážne obavy o jej osud.

Všetko, čo sem napíšem, je myslené bez akejkoľvek nadradenosti či expanzivity namierenej voči ostatným. Nechcem nič a nikoho dobývať, ovládať. Toto (ne)rád prenechám iným, napríklad Putinovi. Keď som na Kryme deň po ruskej okupácii v marci 2014 stretol kozákov s hrdým transparentom „Kde sme my, tam je Rusko,“ zrejmým a jednoznačným, napadlo mi, že moja Európa, na rozdiel od Ruska, sa nezačína a nekončí tam, kde sa práve nachádza noha európskeho vojaka. A nielen preto, že nič také ako európsky vojak neexistuje. Zatiaľ.

„Prichádza dnes opäť fašizmus? Úprimne hovorím, že neviem. Prichádza však ťažká skúška, a my, obávam sa, v nej neobstojíme.“

S kolegami Lukášom Krivošíkom a Martinom Mojžišom sme do najbližšieho tlačeného vydania .týždňa pripravili hlavnú tému o Európe rozhádanej v otázke utečencov a kvót. Je to smutné čítanie. A žiada sa mi k nemu dodať niečo osobné. V už spomínanom Bretónsku, ktoré bolo kedysi považované za koniec (známeho) sveta, som v roku 1997 pripravoval reportáž pre český Reflex. Cítil som sa tam vždy dobre. V miestnej boulangerie som sa pekára spýtal, čo je za týmto „koncom sveta“, za horizontom Atlantiku. So smiechom mi odpovedal: „Ktovie, možno Socha slobody.“ Ale mojím domovom, ktorý som si osvojil, je aj nepokojný a bolesťou presiaknutý Balkán či Kaukaz a sú nimi tiež východné „krvavé územia“, ako o nich píše Snyder.