Američania sa blížia k Európe a nie je to dobré

istoty sa za veľkou mlákou dlho nenosili. Desaťročia, ba storočia platilo, že kto sa nebojí rizika, ide do nového sveta, Európu s jej zastaraným svetom plným obmedzení nechá za sebou. Európa bola menej dynamická a neumožňovala nezávisle mysliacim jedincom takú sebarealizáciu. Bola miestom, kde ľudia čakajú od panovníka či štátu starostlivosť, zabezpečenie, pravidlá pre život komunity. A zároveň v sebe nesú odkaz, pomaly už aj genetický, že riskovať a samostatne myslieť sa nevypláca, pretože kto vyčnieva z radu, tomu odtnú hlavu.

Neochota riskovať sa na európskej strane Atlantiku prejavovala vo viacerých rovinách. Európa od druhej svetovej vojny nebola schopná seriózne budovať ani vlastnú bezpečnosť a dodnes čaká, že o túto stránku jej bytia a nebytia sa postarajú iní. Európania majú radi pocit „istoty“, ktorý im sprostredkuje štát, o čom vypovedá aj ich vzťah k podnikaniu. Ekonomiky európskych krajín, vrátane tých najvyspelejších, sú dlhé desaťročia pod kuratelou štátu – tu viac a tam menej, ale celkovo je stupeň regulácie podnikania a na záver zdanenia jeho výnosov na európskom kontinente vysoký. V horších časoch bol Európan vždy o niečo náchylnejší vložiť svoj život do rúk populistickým politikom, ktorých hlavným tromfom bolo, že dokázali svojim voličom účinne sprostredkovať aspoň ilúziu bezpečia. Skrátka, dilema istoty verzus sloboda historicky nie je pre Európanov veľkou dilemou – s prehľadom u nich vyhrávajú istoty.

„Američania sa približujú k Európanom. Populistická politika prežíva svoje zlaté časy nielen v Európe, USA sú na tom podobne.“

Na druhej strane Atlantiku to bolo tradične inak. V 19. storočí Alexis de Tocqueville zdôrazňoval, že Američania sú pripravení riskovať a táto ich vlastnosť je podstatou úspechu bývalých kolónií. Tento pravý syn starého kontinentu a potomok francúzskych aristokratov sa s obdivom vyjadril: „Smelosť ich priemyselných projektov je hlavnou príčinou ich rýchleho pokroku, ich sily a ich veľkosti.