bolo to niekedy začiatkom roka 2013. Sedel som na gauči u advokáta Jána Čarnogurského v jeho kancelárií na Dostojevského rade v Bratislave. Za oknami bol čulý dopravný ruch. A slávna križovatka s odbočkou na Starý most, ktorá sa od tých osudných dní zmenila len minimálne. Na stene predo mnou visela veľká čiernobiela fotografia.
Keď Ladislav Bielik v auguste 1968 stlačil spúšť, odfotil fotku, ktorá bude jedným z vizuálnych pokladov dvadsiateho storočia. Pred kanónom sovietskeho tanku stojí muž s odhalenou hruďou. Z hrdla sa mu derie zúfalý krik. Je bezmocný, ako tí čo stoja za ním na schodoch Univerzity Komenského. Jeho nemý výkrik proti okupácií počuli ľudia po celom svete.
Nad gaučom visel originál. Kúpil si ho Ján Čarnogurský. Celý čas mi to nedalo. Bývalý premiér a otec zakladateľ KDH mi hovoril o tom, že chce vstúpiť do volebnej arény a zabojovať o prezidentské kreslo. Oči mi stále hypnotizovala tá Bielikova fotka. Naozaj? Svoje hviezdne chvíle mal v dňoch Nežnej revolúcie a pri obnovovaní kresťanskej demokracie. Pre seba som si povedal, a azda som mal aj nahlas, že si ho v letnom paláci grófa Grasalkoviča napriek tomu predstaviť nedokážem. Mal som na to silný dôvod.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.