v najnovšom .týždni (25/2016), ktorý vyjde v pondelok, nájdete profilový text o tejto výnimočnej postave košického undergroundu. Rád by som však pridal pár slov ešte predtým, než si budete môcť prečítať hlavný text.
Marcel Strýko (1955 – 1994) mal blízko k tomu, aby sa stal legendou. Lenže tvorcovia legiend často odhliadajú od každodennej reality, ktorá formovala celkovú osobnosť ľudí, ktorí žili tak, ako mohli, ako vedeli a ako toho boli schopní – so všetkými vzletmi aj so všetkými pádmi. Napokon, tak o tom hovorí aj Mirek Vodrážka v časopise Paměť a dějiny (1/2016) v kritickom komentári ku knihe Jonathana Boltona Světy disentu: „Písať o ,legendách‘ a ignorovať skutočnosti, ktoré ich spochybňujú, je síce znakom hagiografického diskurzu, no tento diskurz si nemôže nárokovať na literárnovednú alebo historiografickú serióznosť.“
Keď som sa rozprával s viacerými ľuďmi, ktorí Marcela Strýka osobne poznali, uvedomoval som si toto napätie medzi tvorbou legendy a autentickým rozprávaním o neľahkom živote jedného človeka. V roku 2012 dostal navyše Strýko – a to zaslúžene – in memoriam cenu Biela vrana. To Vodrážkom spomínaný hagiografický diskurz celkom prirodzene ešte viac podporuje. Napriek tomu mi Strýkovi známi hovorili o svojom niekdajšom priateľovi viac-menej otvorene a bez zbytočných ornamentov, ktoré by z neho robili len nejakého umelého martýra režimu.
Nepochybne martýrom bol, no nebolo by voči nemu spravodlivé klásť mu nekriticky nad hlavu svätožiaru.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.