táto „najodvážnejšia Češka“, ako ju v titulku nazvala autorka rozhovoru, má 39 rokov, z toho 10 rokov prináša reportáže z nebezpečných zón – z Konga, z Afganistanu, z Haiti, najnovšie zo Sýrie či z Iraku. Spoločne s inými odvážnymi Češkami založila v roku 2008 združenie Femisphera, v rámci ktorého o konfliktných zónach nielen informujú, ale v nich aj pomáhajú. To všetko je chvályhodné a oceňujem to. V čom je teda problém?

Začnem príbehom z minulosti. Pred mnohými rokmi ma Dado Nagy oslovil, či by som nepokrstil knihu maďarského „vojnového reportéra“ Tvrtka Vujityho. Prečo nie, je mi to blízke, povedal som si. Potom som si ale jeho knihu (inak, mimoriadne komerčne úspešnú) prečítal a opýtal som sa Dada, či naďalej trvá na ponuke ju krstiť. Spočiatku nechápal otázku. Vysvetlil som mu, že tá kniha je sebastredná, čo sa mi zdá dosť hlúpe. Autor napríklad na približne sedemdesiatich stranách píše o Severnej Kórei, pričom prvá polovica textu je o ňom, ako sedí kdesi v Budapešti v kaviarňach a cestu pripravuje. Na krste som povedal, že sú dva druhy autorov týchto kníh – takí, čo píšu najmä o krajine a takí, čo píšu najmä o sebe. S tým, že toto je zrejme druhý prípad. Tvrtko na krste na mňa zazeral, pochopiteľne.

„Vojna nie je o osobe fotografa či reportéra, vojna je o páchateľoch a obetiach.“

A teraz k českým dámam s fotoaparátom. Klicperová v rozhovore hovorí najmä o sebe, o potrebe adrenalínu, o návykovosti na bojové zóny, ale aj o pečení bábovky (súčasne vraj pri tom skypuje s kontaktmi v Sýrii či Iraku), či o svojej záľube v dobrom jedle a pití po návrate z týchto ciest. Skrátka o svojom hedonizme. Opäť: mám do istej miery pochopenie pre potrebu PR, sebaprezentácie, najmä v dnešnej rýchlej a povrchnej dobe, toto je ale pre mňa dosť cynické a lacné. Já, já, já, jenom já... Nechal by som to tak, nebyť toho, že som si uvedomil, že aj podľa názorov Klicperovej si ľudia, čo sedia „doma u plotny a počítače“ tvoria obraz o práci reportéra a fotografa v konfliktných zónach, v náročnom teréne. A to je zle. Jej fotky nehodnotím. Môj priateľ, britský fotograf a bývalý prezident legendárnej agentúry Magnum Photos Chris Steele-Perkins má zásadu, ktorá mi pripadá správna. Veci, ktoré sa mu páčia, pochváli a na tie ostatné s nadhľadom Angličana povie: „Nuž, nie je to moja šálka čaju.“

V tejto dobe dokončujem knihu čiernobielych fotografií a textov z 25 krajín za 25 rokov. Obete vojen, etnických konfliktov, exodov, prírodných katastrof. A veľmi dbám o to, aby som bol v pozícii svedka, aby som bol „očami a ušami“ čitateľa, ktorý sa tak sústredí na ľudí a ich príbehy – nie na mňa. Vždy sa cítim hlúpo a nesvoj, keď sa ma pýtajú obligátne klišé: a boli ste vy sám v nebezpečnej situácii? Samozrejme, bol som, viackrát. Aj s kolegom a kamarátom Janom Šibíkom (ktorý toho zažil oveľa viac ako ja) počas vojny v Kosove či v Pásme Gazy, sám napríklad v Pakistane či na Haiti. No dôraz na „historky z natáčania“ sa mi zdá akosi nepatričný. Dlhé roky poznám popredných svetových fotografov: okrem Chrisa aj Taliana Paola Pellegrina či Čecha Josefa Koudelku a iných. V porote súťaže Czech Press Photo som na prelome storočí mal možnosť päť rokov pracovať s ľuďmi ako sú Thomas Hoepker (Magnum Photos) či Chris Anderson (vtedy agentúra VII). Poznám ich názory, postoje.

Čo majú všetci títo ľudia spoločné? Občas aj trochu pózu, no v konečnom dôsledku striedmosť a pokoru, mnohí tiež výčitky a vnútorné dilemy, pretože ľuďom, ktorých drsné príbehy zaznamenali, nedokážu pomôcť. Všetci sa pýtajú sami seba otázku, ktorú som v rozhovore s pani Klicperovou nevidel: Aký má to, čo robím, zmysel? Občas to u niektorých končí depresiami, inokedy chľastom, únikom od fotenia vojen k zátišiam či prírode. A tiež, žiaľ, smrťou.

Esenciu vnútorného dialógu tohto druhu poskytuje skvelý film War Photographer o Američanovi Jamesovi Nachtweyovi, je dostupný na webe. Úprimní vojnoví fotografi a reportéri so silnou víziou a rukopisom majú môj najhlbší rešpekt. Nie, vojna nie je o osobe fotografa či reportéra, o jeho adrenalíne či čuchu pri mŕtvole, vojna je o páchateľoch a obetiach. A my, ktorí tam ideme, máme jediné privilégium – byť svedkami a zaznamenať to.