bol si nádejou pre slovenskú pravicu. Po morálnych a politických zlyhaniach generácie, ktorá nás pritiahla do Európskej únie a NATO, si bol svetlom na konci tunela. V tom, že slušná pravica bude raz môcť vystriedať oportunistov v dobách po Ficovi s Tebou na čele. Aj v tom, že si sa neváhal obklopiť lepšími. Mnohí z nich Ti za to ukázali chrbát. Rado Procházka, ktorý sa pustil do vlastnej špirály politickej smrti. Lucia Žitňanská, ktorá si musí teraz šliapať po jazyku. Aj Milan Krajniak, s ktorým si to ťahal najdlhšie. Iní, ako Jana Žitňanská, stoja dodnes pri Tebe a do svetiel reflektorov sa ešte isto dostanú.

Skúsil si to s vlastnou stranou. Možno vysoké ambície prekročili aktuálne možnosti a možno chýbala štipka akcieschopnosti, ktorú sme u Teba poznali. Ale skúsil si to, zabojoval si a nikto nemôže povedať, že to bol úplne márny projekt. Dostal si možnosť byť v parlamente hovorcom tej mlčiacej väčšiny, ktorej tak veľmi prekáža lotrovská arogancia moci a peňazí tých, čo držia v parlamente väčšinu. Vadilo mi, že ste s Igorom príliš negatívni a neponúkate uveriteľnú alternatívu. Bál som sa, že vám to zlomí krk, lebo ľudia nemajú radi poslov zlých správ. Obdivoval som však tú vytrvalosť a bojovnosť.

„Zásluhy totiž patria tomu, kto je v aréne. Tomu, ktorého tvár je špinavá od prachu a od krvi. Tomu, kto s odvahou bojuje a zlyháva. Znova a znova.“

Potom prišla nehoda.