keby sme namiesto neurónových dráh mali v hlave ozubené kolieska, tak by sa v okamihu klamania do okolia rozliehal ich rachot ako zvuk letnej búrky v Grand Canyone.
„Občas príde chvíľa, keď klamstvo začne byť kontraproduktívne a lepšie je povedať pravdu.“
A práve takýto ohlušujúci treskot sa začal nezadržateľne šíriť vestibulom Národnej rady v okamihu, keď cez zvukovod ministra vnútra dorazila do jeho mozgu otázka redaktorky Denníka N Moniky Tódovej. Položila mu jednoduchú otázku: Prečo zapiera, že vodí svoje dieťa do tej istej škôlky ako pán Bašternák a že sa tam s ním stretáva? Mozog pána ministra namiesto toho, aby zareagoval celkom prirodzene a vydal príkaz ústam odpovedať pravdivo, spustil nacvičený obranný mechanizmus klamania. V praxi to vyzeralo tak, že Robert Kaliňák najprv, akože nechápavo, zopakoval otázku, potom zakrúžil vypúlenými očami
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.