dňa 28. októbra 2016 v Prahe. Je studený podvečer, mrholí. Električka prechádza Václavským námestím. Na hornom konci je pod lešením budova múzea, ktorú si v roku 1968 sovietski okupanti splietli s budovou Národného zhromaždenia (tá bola hneď vedľa) a do jej fasády vytesali guľkami spomienku na časy normalizačno ponižujúce. Som zvedavý, či tu zostane i po rekonštrukcii. Mala by, aby sme nezabudli. Pred 98 rokmi tu na troskách zomierajúcej ríše niekoľko domácich revolucionárov vyhlásilo republiku. Československú republiku. Bol tu vtedy aj náš Vavro Šrobár, v podstate sa vo víre dejín ocitol takmer náhodou.
Tým námestím pochodovali najprv legionári, potom čižmy nemeckých okupantov, určite špinavšie čižmy sovietskych (aj amerických) osloboditeľov, pásy sovietskych tankov, upálil sa tu Ján Palach, odohral zázrak novembra 1989. Koľko dejín dôležitých pre to všetko, čo znamenáme my, na východ od Skalice, sa dá zhustiť do jedného mestského priestoru dvesto kilometrov od našich hraníc? A pritom sa až na tie výklady moderných značiek a dopravu od roku 1918 veľa nezmenilo. Iba češtinu tu v sviatočný večer nepočuť. Vystupujem z električky a míňam hlúčiky turistov, ktorí sa čudujú, prečo sú zavreté všetky značkové obchody. Nevedia, že Praha oddnes prvý raz ctí sviatok práve takto. A hromžia.
„Je hanebné, že si tento odvážny čin v našich dejinách, ktorý predurčil celé naše dvadsiate (aj dvadsiate prvé) storočie, nepripomíname ako štátny sviatok.“
Niekedy na tréningoch hrám taký myšlienkový experiment.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.