dnes uplynie presne tristo rokov odvtedy, čo 14. novembra 1716 zomrel nemecký filozof a matematik Gottfried Wilhelm Leibniz. Jeho posledné dni boli ponuré. Zomrel vyčerpaný spormi s newtonovcami, ktorí ho obviňovali z plagiátorstva a ukradnutia objavu diferenciálneho a integrálneho (alebo tiež infinitezimálneho) počtu. Na pohreb mu prišiel iba jeho sekretár a náhrobok ešte dlho po tom neniesol jeho meno. Leibniz mal byť človek, na ktorého by bolo najlepšie zabudnúť.
Spor medzi oboma vedcami súvisel tak trochu s Newtonovou „spomalenosťou“. Za zdĺhavú prácu na svojej knihe Philosophiæ naturalis principia mathematica (1687) by ním dnes vedecká komunita, alebo aspoň jej časť, zaiste opovrhovala, ba ho aj vysmiala. A takisto za niekoľkoročné váhania, či je už rukopis dostatočne argumentačne podložený, aby mohol byť publikovaný.
„Na pohreb mu prišiel iba jeho sekretár a náhrobok ešte dlho po tom neniesol jeho meno. Leibniz mal byť človek, na ktorého by bolo najlepšie zabudnúť.“
Tak to bolo aj s objavom diferenciálneho a integrálneho počtu. Jednoducho, Leibniz publikoval rovnaký výsledok ako Newton dávno pred ním, nezávisle od neho (práve tej nezávislosti sa celý spor týkal) a dokonca zrozumiteľnejšie. Mimochodom, ani on sa s publikovaním svojho výskumu až tak nenáhlil. Na samotnej teórii začal pracovať približne v roku 1674, no verejnosti ju definitívne predostrel až o dobrých desať rokov neskôr.
Newtonova samoľúbosť a nie práve najférovejšie praktiky, ktoré
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.