stalo sa to v Česku, no pokojne k tomu môže hocikedy dôjsť aj u nás. K prebiehajúcemu pôrodu boli privolaní záchranári, pretože nebolo počuť ozvy srdca dieťaťa. Nasledoval boj o život novorodenca, taký dramatický, aký si vie asi naplno predstaviť len pôrodník alebo rodičia, ktorí niečo podobné zažili. Dieťa bolo nakoniec zachránené, ale dlhé minúty to s ním vyzeralo veľmi zle.
Zdravotníci zistili, že šlo o plánovaný a pripravovaný pôrod v domácom prostredí, pri ktorom bola pôrodná asistentka/dula. Zdravotné komplikácie ani ona, ani rodička nepredpokladali, ale jednoducho k nim došlo. Matka po tom, čo dieťa resuscitovali, odmietla prevoz seba aj novorodenca do nemocnice. Podpísala reverz. Lekár Jiří Knor, ktorý sa k prípadu vyjadroval v českých médiách, bol kritický. Upozornil ženy, aby pri rozhodovaní o domácom pôrode zvážili všetky možnosti, pretože hoci to tentoraz dopadlo dobre, nabudúce nemusí.
„Niektoré ženy sa zaprisahali, že v nemocnici už nikdy rodiť nebudú a nemožno sa im veľmi diviť.“
Na sociálnych sieťach túto ženu, ktorá sa rozhodla pre domáci pôrod, prakticky jednohlasne pranierujú ako krkavčiu matku, ktorá „na začiatku života podrazila vlastné dieťa“, „ohrozila novorodenca“ a mali by jej „dieťa okamžite odobrať“. Takmer každá reakcia spomína, že by jej minimálne mali dať preplatiť celý záchranný zásah.
Emócie sú vybičované, a nedá sa tomu diviť. Ide o najbezbrannejšieho človeka – novorodené dieťa. Navyše ešte trvá spomienka na tragédiu v roku 2011, keď po domácom pôrode už dieťa nikto zachrániť nemohol – zomrelo, pravdepodobne následkom udusenia pupočnou šnúrou omotanou okolo krku. Šlo teda o situáciu, ktorá sa v nemocnici rieši urgentným cisárskym rezom, ale pri domácom pôrode bábätko so šnúrou okolo krku nemá veľa šancí prežiť.
Diskusia o domácich pôrodoch je teda znovu tu, ale obávam sa, že sa nachádzame v jej nekonštruktívnej fáze. Nie je dobré, keď sa táto debata zavŕši konštatovaním „je to zlo a basta“. Treba sa na túto tému pozrieť bez ružových okuliarov „biomatiek“, ale aj bez inkvizítorského hromženia na ne.
Teraz poviem A aj B. A znie takto: Ja osobne by som si domáci pôrod pre jeho rizikovosť nikdy nevybrala. Musím však dodať aj B: Celkom chápem ženy, ktoré už nikdy nechcú zažiť pôrod v nemocničnom prostredí. Mnohé z nich pri prvom pôrode utrpeli traumu, ktorú im spôsobilo správanie zdravotníckeho personálu. Mnohé boli vystavené ponižovaniu. A mnohým sa stalo aj to, že im komplikácie, či už pri pôrode, alebo pri zotavovaní sa po ňom, spôsobil nesprávny postup pôrodníka či asistentiek.
Takto traumatizovaných žien je veľa. Niektoré z nich sa zaprisahali, že v nemocnici už nikdy rodiť nebudú a nemožno sa im diviť. Lenže neexistuje veľa iných možností, ktoré by rešpektovali ženu ako človeka so súkromím a dôstojnosťou, a zároveň by neprinášali riziko. Tehotné ženy si posúvajú informácie o tých „dobrých pôrodniciach“ ako vzácne poznanie. Nerobia to preto, že by túžili po päťhviezdičkovej strave či luxusnej posteľnej bielizni. Iba by sa chceli v jednom z najdôležitejších momentov cítiť aspoň ako normálny človek – nie ako kus mäsa priviazaný k pôrodnému stolu.
Editovala som knihu Ešte netlačte, ktorú sme nedávno vydali, a príbehy žien, ktoré majú traumu po pôrode v nemocnici, mi rezonujú v hlave. Budem patetická, ale naozaj mám pocit, že naša civilizácia obetuje časť zo seba na oltári zla vždy, keď na rodiacu ženu v nemocnici kričia, aby „toľko nebľačala“, aby „láskavo toľko nekrvácala“, aby „si už pohla, lebo má mať pravidelnejšie kontrakcie“.
Takýto prístup vedie k rastúcemu počtu domácich pôrodov – ktoré sú za súčasnej situácie nesmierne rizikové. Takýto prístup vyháňa ženy rodiť za hranice (do Rakúska, na Moravu), ale aj doma.
Naozaj nie je možné zmeniť stav v pôrodniciach?
A nie je možné zároveň pripraviť legislatívny a zdravotnícky rámec, ktorý by umožňoval, aby domáce pôrody (lebo ony sa konať budú, či už to lekári chcú, alebo nie), boli bezpečnejšie? Sú krajiny, v ktorých s tým majú skúsenosti.
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.