Keď v stane treba na malú

ležať na prelome rokov v posteli s horúčkou a obklopený vysmrkanými vreckovkami je nová skúsenosť. Beriem to osobne. Nejaká mikrobiologická úderka sa mi rozhodla pomstiť za tie prechodené a expresne vyliečené nádchy masívnym útokom na horné a dolné dýchacie cesty. Ale má to aj svoje výhody.

Môžem napríklad čumieť do stropu. A spomínať, ako som nedávno rovnako čumel do vrchlíka stanu v základnom tábore pod Mount Everestom. A to je vám šialený stres. Nie kvôli tomu stanu. Každý sme mali trojmiestny, tak sme si v tom priestore žili ako maharadžovia. Dokonca aj vystrieť ruky a nohy sme si mohli. Stres nastával večer, teda vždy okolo siedmej, keď zostala tma ako v rohu a ortuť v teplomeri šprintovala dole.

Predtým sme si v spoločenskom stane dali dobrú večeru, pospomínali, poplánovali, popili, lebo sme museli. Až 98,47 percenta nepálskych vedcov odporúča vo výškach nad 5 000 metrov veľa piť. Suchý a riedky vzduch robí svoje. Spotíte sa aj pri zaväzovaní šnúrok. Čo by sme to boli za Slovač, keby sme k tomu nepridali aj nejaké zohrievacie a kolektív utužujúce teleso, ktoré sa vždy užíva perorálne (štúdium krabičiek od liekov na nočnom stolíku má svoju vzdelávaciu hodnotu). Potom sa s čelovkou na hlave poberieme k stanom a zaľahneme (pod podmienkou, že to pri vnútornom zohrievaní neprepálime a nájdeme svoj stan).

„Keď som vystrel ruku, prvýkrát v živote som mal pocit, že dokážem rozoznať trojrozmernosť priestoru, v ktorom Zem pláva.“

Vnútri tela to ešte stále fajn hreje, myšlienky sú príjemné. Veľký páperový spacák tiež. Zazipsujete stan, vyzujete topánky, prezlečiete sa do nočného. Čiapka šup na hlavu, rukavice tiež, dvadsať minút sa zapínate, až ste úplne znehybnený a búvaj, dieťa krásne. A v tom zle-nedobre. Otvoríte oči. Primŕza. Od úst stúpajú kúdoly vodnej pary, ktorá sa zráža na stenách stanu a sneží vám nazad na hlavu. Na takúto romantiku však zvysoka kašlete, lebo vás tlačí niečo, čo je momentálne delikátne skryté pod kilami zatepľovacieho páperia.