spomínam si na to celkom zreteľne. Po legendárnom blogu poslankyne Natálie Blahovej (SaS) v Denníku N pred pol rokom som pozval ju a šéfa resocializačného zariadenia Čistý deň v Galante Petra Tománka na diskusiu do nášho štúdia. Išlo o prvú a, ak sa nemýlim, jedinú ich verejnú konfrontáciu. Trvala hodinu. V jednej chvíli pán Tománek na moju opakovanú otázku, či bol mladý muž, ktorý mal s neplnoletou Natáliou pohlavný styk, v akomkoľvek pracovnom vzťahu so zariadením, odpovedal: „Nie.“
Natálii sa dnes v terapii darí, čo je hlavné. Príbeh ale určite nie je na konci.
Nehovoril pravdu. Bol to kuchár a pomocný terapeut. Táto lož/nepresnosť (vyberte si) pána riaditeľa do veľkej miery spôsobila, že akreditačná komisia potom navrhla ministrovi Richterovi zariadeniu odobrať akreditáciu.
Udalosti nabrali spád. Opozícia odvolávala členov vlády, neúspešne. Polícia, jej špeciálny tím, opakovane vyšetrovala Čistý deň, z ôsmich prípadov sú dnes štyri uzavreté. Bez preukázania viny. Systémové zlyhania pritom konštatovala ombudsmanka Jana Dubovcová. Poslankyňa Blahová sa chcela obrátiť aj na OSN, pričom rodičia ostatných detí v zariadení, ktorí riaditeľa Tománka podporujú, ju opakovane pozývali na diskusiu a tvrdili, že jej ide iba o mediálne zviditeľnenie.
Sex s maloletou, aj dobrovoľný, je trestný čin, ak ide o zamestnanca. Okrem toho je to v podobných zariadeniach neprípustné, ale žiaľ, stáva sa to. Natália je dnes v inom resocializačnom zariadení pri Krupine. Mediálny humbug, ktorý do veľkej miery vyvolávali jej nezodpovední rodičia, keď si prizývali bulvárne médiá, už medzičasom, našťastie, ustal. To, že potrebuje pokoj, pochopili už aj oni. A Natálii sa v terapii darí, čo je hlavné. Príbeh ale určite nie je na konci.
S rozhodnutím ministra o ponechaní akreditácie Čistému dňu neboli spokojní viacerí členovia akreditačnej komisie, pričom dvaja na svoje členstvo v komisii rezignovali. Jeden z nich, Rastislav Šenkirik, poskytol .týždňu svoje stanovisko, ktoré zverejňujeme v plnom rozsahu.
Stanovisko Rastislava Šenkirika:
„Bolo a zostane mi navždy veľkou cťou, že som sa mohol podieľať na činnosti Akreditačnej komisie Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR. Komisia nepochybne výrazne prispela ku skvalitneniu a štandardizácii všetkých relevantných činností v sociálnej oblasti, transparentnosti a hodnovernosti inštitucionálneho, ale aj procesného rámca a vybudovala si prirodzený rešpekt.
Žiaľ, po zrelej úvahe som nútený na členstvo v akreditačnej komisii MPSVaR SR rezignovať. Vedie ma k tomu rozhodnutie ministerstva nezrušiť akreditáciu pre činnosť neziskovej organizácie Čistý deň, ktoré je v rozpore s odporúčaním akreditačnej komisie.
Právo rozhodnúť nepochybne prislúcha ministerstvu, pričom odporúčanie akreditačnej komisie nie je právne záväzné. Nechcem obhajovať čierno-biele videnie sveta, no v istých situáciách naozaj treba zaujať jednoznačné stanovisko. A nie vyčkávať, či sa napríklad podarí orgánom činným v trestnom konaní preukázať naplnenie skutkovej podstaty trestného činu. Najmä ak príslušná legislatíva hovorí, že „...ministerstvo zruší akreditáciu...“ (nie môže zrušiť!) ak „... môže byť ohrozený život a zdravie dieťaťa alebo jeho priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin...“ (§ 85 zákona NR SR č. 305/2005 Z. z.).
Čakanie na preukázateľné zistenia či nezistenia spáchania trestných činov je prosto neakceptovateľné posúvanie prahu citlivosti. Tam, kde zlyháva objektívne a subjektívne právo, respektíve, kde sa ich aplikácia dostáva do konfliktu (platné predpisy a procesné úkony verzus neodňateľné práva klientov), pociťujem morálny nárok na uplatnenie toho, čomu sa hovorí prirodzené právo. Prirodzené právo domáhať sa nápravy zjavného pochybenia.
Budúci rok uplynie sto rokov od rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie a od napĺňania vízie slovenskej štátnosti. Ruku na srdce, je to sto rokov hašterenia o tom, kto a akí sme, mystifikácie vlastných dejín, bojovania samých proti sebe, skrývania sa za vtedy platné zákony..., predovšetkým však relativizovania zla a zodpovednosti zaň. Neverím na vinu doby, okolností, systému či zriadenia. To všetko sú len indikátory toho, akí sme a aktérmi všetkých tých udalostí a režimov sme boli, sme a budeme len a len my.
Kauza Čistý deň presiahla moje tolerančné a adaptačné limity. Presiahla aj moje reálne možnosti vývoj vecí ovplyvniť. Nechcem utekať do závetria, ani sa zbavovať zodpovednosti.
Moje rozhodnutie vzdať sa členstva v Akreditačnej komisii MPSVaR SR je bilančné rozhodnutie. Cítim jednoducho povinnosť pomenovať zjavné pochybenia a dištancovať sa od ich prehliadania či marginalizácie. A je to posledný mne dostupný spôsob, ako sa domáhať prirodzeného práva na opatrenie, ktoré by chránilo klientov resocializačného zariadenia čo i len pred možnosťou akéhokoľvek ohrozenia.
Toto svoje rozhodnutie som dnes oznámil na riadnom zasadnutí akreditačnej komisie generálnej riaditeľke sekcie sociálnej a rodinnej politiky ministerstva a následne doručím ministrovi práce sociálnych vecí a rodiny.
Na členstvo v komisii abdikovala aj ďalšia dlhoročná členka komisie.“
Rastislav Šenkirik, člen Akreditačnej komisie MPSVaR SR
Tento text ste mohli čítať len vďaka našim predplatiteľom. Pridajte sa k nim a predplaťte si .týždeň.