stáva sa vám niekedy, že sa v rôznych životných situáciách cítite trápne aj za iných ľudí? Keď sa vkusne oblečený pán pri vedľajšom stole v reštaurácii obleje kokosovo-arašidovou omáčkou, alebo keď staršej dáme začne v kostole uprostred premenenia zvoniť otravná melódia na telefóne a ona ho nie a nie nájsť v kabelke? Zatvoríte oči a prajete si, aby sa vám to len snívalo. Presne toto som dnes zažil na diskusii troch kandidátov na šéfa Úradu pre verejné obstarávanie.
Niežeby doterajšia šéfka ÚVO Zita Táborská a jej kolega Peter Kubovič boli oslňujúcimi kandidátmi.
Táborská pôsobila nevýrazne a unavene, sťaby ste si predstavili výraz tváre ministerky Žitňanskej vo vrcholovej fáze znudenej ľahostajnosti. Tvárila sa, že Úrad je na dobrej ceste a stačí ho len trošku viac sprofesionalizovať. Chválila sa, že Úrad nemá na konte žiadnu kauzu – čo jej otázka z publika zhrnula do výpočtu „kompa, výstavba futbalového štadióna v Bratislave, elektronické palivové karty, agentúra Evka, autobusová doprava v Nitrianskom samosprávnom kraji“.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.