na štúrovskej stanici sedela v čiernej šatke vystrašená mladá žena s dvoma malými dcérkami. Vysadili ich na hraniciach z vlaku, pretože nemali potrebné slovenské víza. Muž išiel papiere vybaviť do Bratislavy, ony museli zostať tam ako rukojemníci. Čakali dva dni. Tri bytosti vystrašené na smrť, negramotné, neznalé rečí, z malej balkánskej dedinky v cudzom veľkom svete, netušiace, čo sa bude diať. Nerozumeli ani slovo po slovensky, po maďarsky už vôbec nie. Prvé slová, ktoré sa naučili vo svojej novej reči, odpočuli od posunovačov vagónov. Tí najčastejšie vykrikovali ku*va, vagón a ho*no.
Písal sa rok 1943. To staršie dievčatko bola moja mama, len pred pár mesiacmi začala chodiť do školy. Doma ich nikto neprenasledoval, ani si nezachraňovali holý život pred zúriacou vojnou. Utekali z biedy do zeme zasľúbenej za lepším životom. Nešli úplne do neznáma, môj dedo sem chodil robotovať aj s otcom už od detstva. V tú jar roku 1943 bulharský cár Boris III.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.