prvýkrát sme sa stretli pred dobrými dvadsiatimi rokmi. Takí mladí šuhaji plní ideálov. Ty si im ostal vernejší, ja som sa stal časom skeptickejším. Ako gréckokatolícky bohoslovec si sa rozhodol vstúpiť do jezuitského noviciátu. Bol si na seba prísny ako nikto iný, hoci cez tvoj smiech to nemusel hneď každý vidieť. Vlastne si bol taká poriadna „konzerva“ – ako dnes zvykneme hovoriť. Volali sme ťa Amantius, čo bolo tvoje meno po latinsky.
Potom sme sa opäť stretli v Bratislave, kde si nastúpil na teologické štúdiá. Aj tam si bol na seba prísny, ale niečo sa zmenilo. Viac si už rozumel veciam, ktoré sa odohrávajú v cirkvi, viac si chápal teologické myslenie, viac si videl pod pokrievku. A najmä, viac než predtým si reflektoval aj politické dianie – doma i v zahraničí.
„Slovensko ťa nestratilo, ale zrodilo.“
Potom ťa vysvätili za kňaza a začal sa tvoj trochu iný príbeh. Najskôr si šiel do Košíc a potom ťa poslali študovať na Pápežský východný inštitút v Ríme, písal si tam svoju dizertáciu, a dovolím si tvrdiť, že si sa už-už videl ako človek nejakej slovenskej univerzity.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.