keby študenti procesného manažmentu hľadali prípadovú štúdiu mizernej efektivity, našli by ju práve tu – na slovensko-ukrajinskej hranici vo Vyšnom Nemeckom. A Schengen tu, Schengen tam, to nie je výhovorka. Kúsok za hranicou, vlastne v tesnom dotyku s ňou, leží Užhorod. Hlavné mesto Podkarpatskej Rusi, kedysi najvýchodnejšej krajiny Československa. Dodnes to tu Československom cítiť’, v architektúre, jazyku, azda aj ľuďoch.
Spôsoby a služby (ale určite nie všetky) už stihla svojou laxnosťou poznačiť sovietska doba. A turbulentná história novodobej Ukrajiny, ktorú ruský medveď drží ako svoje nárazníkové pásmo v geopolitickom šachu. Hovorím si, aké ťažké musí byť pre lokálnych Ukrajincov žiť na dohľad od východného Slovenska, ktoré, či chceme, alebo nechceme, už po jednom dni v Užhorode vyzerá ako bohatý západný svet s fungujúcou infraštruktúrou.
Potom vás navigácia po rozbitých cestách privedie na hraničný priechod. Ako človek narodený v dobách pred Schengenom vždy počítam so zdržaním a čakaním. Ťažkých hraníc som už prešiel niekoľko. Som vyzbrojený trpezlivosťou. Najprv závora na ukrajinskej strane, colníci vo vojenských kaki uniformách (aj to pripomína, že krajina je vlastne v zamrznutej vojne) podávajú „bumažku” a zaujíma ich len to, koľko ľudí je v aute.
„Na Ukrajinu radšej cestujte cez Maďarsko, aj domov z nej.“
Ten, kto pozná miestne pravidlá, vie sa s autom správne zaradiť. Pred hrdzavými unimobunkami a stavbou novej colnice (z eurofondov, ako inak) sú navigačné tabule vo veľkosti písma, ktoré z dvestometrovej vzdialenosti neprečítam ani hvezdárskym ďalekohľadom. Stojím zle, to zistím až vtedy, keď sa poposúvam k okienkam. Teda okienkam – colníci vybiehajú von, nechajú si otvoriť kufor a ďalšie vybavovanie ide už podľa individuálnej asertivity a práva silnejšieho. Pozorujem grify starých majstrov. Auto nechávam v rade. S pasom, techničákom a „bumažkou“ sa natlačím do okienok v unimobunke.