obraz prvý. V roku 2005 som prvýkrát cestoval do Spojených štátov. V pase som mal desaťročné víza, v hrdle guču. Obraz padnutých Dvojičiek z New Yorku ešte stále visel v podvedomí, čakal som tvrdú bezpečnostnú prehliadku a veľa otázok. Vždy ma to znervózni a zneistí – asi mentálne dedičstvo uzavretých hraníc mojich rodičov.
Na medzinárodnom letisku Washington-Dulles však za okienkom na imigračnom sedela príjemná Afroameričanka. Oslovila ma krstným menom a pýtala sa milo, akoby ju ta zákonná procedúra vnútorne mrzela. A to už mala za sebou tisíce odbavených cestujúcich. Naskenovali mi prst a už som kráčal popod obrovitánsku americkú vlajku zavesenú v hale. V tom ku mne pristúpil policajt v tmavomodrej uniforme, ktorý stal pod ňou. Teraz to príde, pomyslel som si. Vypýtal si pas. Prelistoval si, či mám víza, s úsmevom mi ho podal a dodal: „Michael, welcome to America.“ Tak sa správa krajina, ktorá vám dá pocítiť, že máte dôstojnosť a že ste vítaný.
„Naši študenti ukázali, že solidarizovať s ublíženými a ponižovanými je oveľa šľachetnejšie ako tá falošná pohostinnosť.“
Obraz druhý.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.