volá sa Karel Schwarzenberg, tak trochu v rozpore s našou republikánskou tradíciou ho volám knieža. Mal som tú česť poznať ho osobne. On sa už isto nepamätá. Ja áno. Nedávno som bol na káve na pražskej Národní ulici. Sedel o niekoľko stolíkov ďalej v kaviarni vo svojom ležérnom sivom obleku, ktorý pasuje k jeho vlasom a stareckým črtám.
Na krku motýlik, dokrčená vesta, „vyliate” brucho, oči sklopené, ožívajúce v rozhovore so silnou mimikou a pohybmi v tvári. Zhasínajúce v samote, až na prah dopredu padnutej hlavy a legendárnych driemot, ktorými tak milo bavil politické elity doma aj v zahraničí. „Když kecaj blbosti, tak spím,” nedal sa a všetci mu to odpustili. Aj tu ho časníci obchádzajú na špičkách. Preblesk božskej bázne starej aristrokracie do dnešných, pre tradičné autority nevďačných čias.
na Hrade z Hradu (1992)
17. júl 1992. Na Župnom námestí v Bratislave, tam, kde sídlila Slovenská národná rada, nadšený dav víta práve prijatú Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Zápas o národnú svojbytnosť, ktorý dokonale prekričal slušné pokusy o rýchly návrat k demokratickej tradícii a voľnému trhu, vrcholí. Tak jednostranne. Na pražských Hradčanoch to posledný federálny prezident Václav Havel berie osobne.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.