keď som pred dvomi rokmi vymenil profesiu akademika za povolanie novinára, len sotva som tušil, aká dynamická práca ma čaká a ako rapídne sa začne socializovať môj život. Najviac som sa obával rozhovorov, pretože som si ich pri svojej introvertnej povahe predstavoval ako niečo nedosiahnuteľné. Na prvé rozhovory som si dokonca vždy spísal zo desať krásne sformulovaných otázok. Položil som z nich asi tri, ďalšie sa ukázali ako zbytočné. Zrazu ich bolo treba klásť celkom inak. Tak som sa učil robiť to všetko spontánnejšie.
Tento rok sa to zmenilo a rozhovory ma začali baviť zo všetkého najviac. Pretože som sa zrazu stretával so zaujímavými ľuďmi, ktorí neuveriteľne obohacovali môj svet. Sú to moji skvelí ľudia, tak ich sám pre seba nazývam. Nielenže som sa od nich veľa dozvedel, ale aj to, čo robia a ako to robia, bolo pre mňa neraz veľmi inšpirujúce.
Tak napríklad Martin Odler, s ktorým som hovoril o jeho egyptologickom výskume – s napätím som počúval, keď mi rozprával o tom, ako chodieva na expedície do Abúsíru, aby tam skúmal akési medené nádoby z dávnych dôb a o tom, ako sa robí súčasný výskum v tejto oblasti, ako vníma silné a slabé stránky slovenskej vedy, a aké je to byť súčasťou svetovej egyptológie. Nedávno sme sa opäť stretli pri pive v Prahe a zas sa rozhovoril o najnovších egyptologických objavoch. Martin je výborný slovenský vedec, ktorého renomé úžasne rastie. Držím mu palce.
Podobne silný zážitok som mal z rozhovoru s Evinou Stein, ktorá mi rozprávala o stredoveku tak zanietene, až som mal pocit, že sme sa do toho stredoveku v čase presunuli, akoby sme sa tých ľudí z 9.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.