lenže potom sa niečo stalo. Neviem, či je to kríza stredného veku, ale tento rok mi došlo, že mojím prevládajúcim pocitom by malo byť niečo celkom iné. Vďačnosť. Lebo aj keď je všetko na míle vzdialené od dokonalosti, stále mám byť za čo vďačná, kým som nažive, kým mám rodinu a ľudí, ktorí ma majú radi. Kým mám strechu nad hlavou a čo do úst, dokonca prácu, ktorú robím rada a s pocitom, že má význam.
Až som sa zľakla – keď prestanem byť nespokojná, rezignujem vari na ambície, snahu vylepšovať, posúvať sa ďalej? Zamrznem v uspokojení a nič už nebude lepšie ako predtým, lebo všetko mi bude stačiť také, aké je?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.