Približuje sa náš pracovný trh nemeckému?

známy je príklad hrubého domáceho produktu, ktorý sa zvykne prezentovať ako meradlo blahobytu krajín. A hoci už jeho autor Simon Kuznets vystríhal pred touto mylnou mantrou,  mediálne stále funguje. Trochu menej sa hovorí o podobne samoúčelnej dezinterpretácii miery nezamestnanosti. Už roky sme svedkami osláv „úspechov“ kvantitatívneho čísla znižujúcej sa nezamestnanosti a tie prehlušujú nevyhnutnú diskusiu o reáliách a kvalite (ne)zamestnanosti.

Opticky dobre vyzerajúcu mieru nezamestnanosti (SR 7,5 % – Nemecko 3,6 % – priemer EÚ 7,3 % podľa Eurostatu) vláda zneužíva na heslá v duchu „Už sme tam! Vláda dosiahla cieľ, sme ako priemer EÚ!“ A podsúva nám domnienku, že pracovný trh v SR sa približuje tomu nemeckému. Ukazovateľ však – bez porozumenia a správnej interpretácie – významne klame telom aj obsahom. Rozdiely sú priepastné. V skutočnosti totiž miera nezamestnanosti definuje „iba“ podiel ľudí neúspešne si hľadajúcich prácu v krajine či regióne. Nezahŕňa významné skupiny obyvateľstva, ktoré už na hľadanie práce rezignovali, alebo si ju našli mimo krajiny. Ak by sme sa pozerali na mieru nezamestnanosti optikou schopnosti vlády vytvoriť v krajine slušné podmienky pre zamestnávanie vlastných občanov, prišli by sme k úplne iným výsledkom.

Kým štatistiky u nás hovoria o dvestotisícoch chýbajúcich pracovných miest, v skutočnosti približne rovnaký počet Slovákov si musel hľadať prácu v zahraničí. Aj po zohľadnení neobsadených pracovných miest a miest obsadených zahraničnými občanmi tak na Slovensku chýba približne 400-tisíc pracovných miest a takto modifikovaná miera nezamestnanosti občanov SR na Slovensku zrazu ukazuje takmer 15 percent. Naproti tomu Nemecku „chýba“ 6 miliónov občanov na 2- až 3-násobne lepšie platené pracovné miesta, ktoré sú preto obsadzované pracujúcimi s pôvodom v zahraničí (zo 40 miliónov pracujúcich v SRN je 7 miliónov zahraničného pôvodu) . A nemecká miera nezamestnanosti sa nám zrazu mení na zápornú hodnotu približne mínus 15 percent. Cítite ten rozdiel? Sedem a pol percenta verzus 3,6 percenta, v porovnaní s 15 percentami a mínus 15 percentami? A to ešte stále hovoríme iba o číslach, a nie o kvalite pracovných miest.

Nízka nezamestnanosť nemôže byť samoúčelný cieľ. Keby totiž išlo len o plnú zamestnanosť, poznám niekoľko „jednoduchých“ ciest:

1.     socialistickú – uzákoníme povinnosť pracovať, trh práce bude riadiť štát (neefektívne a skôr či neskôr to prestane fungovať, ale stopercentná zamestnanosť bude aspoň na chvíľu istá);

2.    ranokapitalistickú – zrušíme sociálny systém, dávky,  minimálnu mzdu a o chvíľu bude pracovať každý, kto prežije;

3.    otrokársku – s veľkou hyperbolizáciou, aj v takejto spoločnosti bola nulová nezamestnanosť, no bol to pre pracujúcich dôvod na oslavu? Boli tu zamestnanci spokojní so svojou prácou či životom?

A dostávame sa ku kvalitatívnej stránke (ne)zamestnanosti. Cieľom hospodárskej politiky štátu nesmie byť len snaha o minimálnu mieru nezamestnanosti s tým, že ľudia dostanú akúkoľvek prácu, respektíve ich ekonomicky „donútime“ ísť pracovať do zahraničia. V súlade s Ústavou musí byť zmysluplným cieľom umožniť občanovi nájsť si slušné zamestnanie. Čo si pod ním predstaviť?

Zjednodušene: slušné zamestnanie by malo spĺňať tri základné parametre:

1.  pracovnú náplň primeranú vedomostiam a zručnostiam, ktorá človeka uspokojí;

2. primeranú odmenu umožňujúcu dôstojnú životnú úroveň;

3. život v blízkosti domova a najbližších.

Kým podmienka práce v rodnej krajine je v Nemecku splnená viac ako dostatočne, státisíce občanov SR sú nútené pracovať v zahraničí a ďalšie státisíce sú na týždňovkách na západnom Slovensku. O primeranej odmene, umožňujúcej dôstojnú životnú úroveň, ťažko hovoriť pri mediáne hrubej mzde 900 eur. Nepriamo, hoci len čiastočne, sa to odráža aj na ohromnom množstve exekúcií a vysokom raste zadlženosti domácností. Problém nevyhovujúcej pracovnej náplne sa prejavuje jednak v extrémne vysokom podiele víkendovej a nočnej práce, a jednak v množstve vysokoškolákov pracujúcich na pozíciách, kde stačí nižšie vzdelanie.

A tiež: nikdy sa nám nepodarí zmazať či aspoň relevantne znížiť jedno z najväčších trápení našej krajiny –  regionálne rozdiely, kým nevrátime do pracovného procesu relevantnú časť marginalizovaných komunít, dnes často oficiálne vyradených z evidencie uchádzačov. Pre inšpiráciu, kde sa skrýva obrovský potenciál práce pre nízkokvalifikovaných uchádzačov, by som rád uviedol príklad: Najväčším prijímateľom dotácií v EÚ je stále poľnohospodárstvo. Keby sme zmenou dotačných mechanizmov dokázali zamestnať len priemerný počet ľudí, ktorí dnes v Európe pracujú na 100 hektároch pôdy, vytvorili by sme tým viac ako 50-tisíc nových pracovných miest.

Summa summarum: Ak chceme mať zo Slovenska dobré miesto pre život, musíme sa rovnako ako číslam venovať i kvalitatívnym ukazovateľom (ne)zamestnanosti, riešiť problémy nezamestnanosti mladých, marginalizovaných komunít, ako aj výšky miezd (a ich podielu na HDP). Inak skĺzneme do „ľuptákovských nejedlých grafov“, ktoré prinesú radosť málokomu.

autor je makroekonómom Ekonomického inštitútu a autorom trilógie publikácií Nemecký štandard pre Slovensko.