s názormi pražského arcibiskupa a českého primasa kardinála Dominika Duku na utečeneckú krízu a jeho priateľskou podporou Okamurovi možno polemizovať. No s prehnanou a nemiestnou kritikou tohto muža by som bol opatrný. Môžeme si o ňom myslieť, čo chceme, no má za sebou aj minulosť, ktorá z neho robí autoritu nielen v rámci cirkevného spoločenstva, ale aj v širšom verejnom živote. Áno, vie sa sporiť s inými, povedzme, s Tomášom Halíkom či rakúskym kardinálom Schönbornom, ale oni pred tou debatou neuhýbajú. Ani on. Demokratická diskusia musí počítať aj s konfrontáciou, nielen s potľapkávaním sa po chrbtoch – či už na jednej, alebo na druhej strane názorového frontu.
Dominik Duka sa však aj za hranicami svojej vlasti stretol s opovrhnutím, ktoré už nie je diskusiou, ale prskaním a znevažovaním názorového protivníka, ktoré je živené neznalosťou.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.