tam v Štiavniku sa v sobotu stretli dva svety. Bratislavské a vidiecke Slovensko. Stáli tesne vedľa seba, spojené smútkom, hnevom, žiaľom, odhodlaním.
Prišlo veľa áut z Bratislavy, bolo tu vidieť novinárov hádam z každej väčšej redakcie. Niektorí tu boli pracovne, ale väčšina prišla iba vzdať Jánovi poslednú úctu. Práve tu, v tejto odľahlej dedinke, kde sa možno ani žiadne noviny nepredávajú a možno ani veľmi nečítajú, kde sa nesledujú politické debaty, lebo ľudia majú dôležitejšie veci na práci, stáli vedľa seba ľudia aj z konkurenčných redakcií, podávali si ruky, objímali sa, zotierali si slzy a mlčky počúvali slová z evanjelia a cirkevné obrady. Bola to pritom taká klasická novinárska komunita, z veľkej časti neveriaca v Boha, neprináležiaca k žiadnej cirkvi. Ale tu v Štiavniku bol pohreb výsostne cirkevný, jeho súčasťou bola aj omša v katolíckom kostole a tie krásne smútočné spevy, ktoré slovenská katolícka cirkev má pre tieto obrady. Áno, aj toto bol Jánov svet, nielen Bratislava a jej redakcie.
„Ján vlastne tieto dve Slovenská prepájal.“
A potom tu boli ľudia zo Štiavnika. Ľudia, ktorí poznajú Jánových rodičov, ktorí videli, ako tu v tejto dedinke v Štiavnickej doline Ján rástol, ako dospieval, ako spoznával svet.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.