mladá generácia, ktorá chce dokončiť rok 1989, ukázala, že neskončí pri frázach. Druhé Slovensko je mlčiacou neznámou. Zatiaľ.
Ak som sa niečo za roky v politike naučil, tak je to fakt, že keď spolu zápasí emócia s ráciom, emócia vždy zvíťazí. Ako to povedal Dale Carnegie, „keď hovoríte s ľuďmi, nezabudnite, že nehovoríte so stvoreniami logiky, ale so stvoreniami emócie.“ Nezmyselná vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice namiešala silno horľavú emocionálnu zmes frustrácie, hnevu, aj nenávisti, ktorá stále podkuruje pod sociálnymi sieťami. Tá vyhnala na námestia ľudí najprv smútiť, teraz konať – demisia ministra vnútra Kaliňáka ani hroziace predčasné voľby by bez nej nikdy nenabrali reálnejšie kontúry.
Je to zásluha prvého Slovenska, dovolím si ho nazvať aktívnou menšinou – zorientovanej verejnosti, sledujúcej verejné dianie, čítajúcej médiá, poznajúcej drahú cenu slobody pred lacnými (a fiktívnymi) istotami. Schádza sa v nej niekoľko vzájomne prepojených sociálnych bublín. Koncentruje sa skôr v mestách, medzi vysokoškolákmi a osobitne v generácií dvadsiatnikov a tridsiatnikov, ktorá už nechce byť len pozorovateľom. Nakoniec, má pravdu, zdá sa, že štyridsiatnici a päťdesiatnici politicky zlyhali. Ústami jedného z organizátorov protestov Juraja Šeligu, ktorý si požičal bojový pokrik nemeckých ľavicových šesťdesiatosmičkárov: „Kto, keď nie my? Kedy, keď nie teraz?”
„Keď hovoríte s ľuďmi, nezabudnite, že nehovoríte so stvoreniami logiky, ale so stvoreniami emócie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.