RTVS ešte nie je kvalitná verejnoprávna inštitúcia. Nebola ňou ani za Miku – to bola skôr obstojná a často pridrahá komerčná televízia, než odvážna a pritom rešpektovaná služba koncesionárom. Chýbala investigatíva, chýbala zdravá drzosť Reportérov ČT, chýbali akékoľvek otvorené kauzy, ktoré by iné médiá citovali. A kritika vládnych prešľapov bola taká jemná, až zanikala. Ale prednosťou Mikovej éry bol fakt, že v službe moci nechcel zájsť tak ďaleko, aby sa stal ďalším sluhom – ako Kubiš za Mečiara či Hreha za Fica.

Ibaže Rezník tento problém nemá. Vždy slúžil moci, lebo iné veľmi neovláda. Tak je jednoducho nastavený a tak koná – za Mečiara, za Dzurindu, za Fica. Lenže teraz on, človek bez sebaúcty, prvýkrát vo svojej kariére narazil na veľké množstvo redaktorov, ktorí sebaúctu majú. A nielen sebaúctu – ľudia z RTVS cítia solidaritu s Jánom a Martinou, chápu, že Kuciakove články odhalili mafiánsky charakter tejto moci a aj preto majú odvahu verejne protestovať proti ďalšej normalizácii vysielania. Lebo aj oni chcú žiť v lepšej krajine.

„Rezníkova predstava o RTVS si zaslúži opovrhnutie.“

Je to, samozrejme, nerovný súboj. Rezník má kompetencie, a dosadil si do vedenia redakcií sebe podobných ľudí. Prezrádza ich slovník, spôsob uvažovania, nepoctivosť argumentácie, falošnosť. Ale oni majú moc a redaktori len svedomie a dobrý úmysel. Preto sa dnes zdá, že krátkodobo prehrávajú. Ale táto prehra sa raz stane ich výhrou, pretože práve teraz si budujú skutočný rešpekt.

Rezníkova predstava o RTVS si zaslúži opovrhnutie. Ale on nie je vlastníkom verejnoprávnej inštitúcie. My všetci sme predsa RTVS, a tí mladí ľudia, ktorí sú dnes vystavení lži, ohováraniu a nátlaku, si zaslúžia hlasnú podporu.

All for Jan, all for RTVS.