filozof Jan Patočka v jednom texte napísal, že dejiny vznikajú tým, že ľudia na určitom nepatrnom kúsku sveta prestanú žiť pre život a začnú žiť preto, aby vybojovali pre seba a pre druhých priestor slobody. To Patočka pokladal za politiku v pôvodnom význame. Takého politika videl v Masarykovi, o ktorom spolu s iným filozofom a biológom Emanuelom Rádlom uvažoval ako o človeku, ktorý bol nepriateľom a životným protivníkom všetkého väčšinového, ktorý bojoval proti akýmkoľvek „zákerne sa vnucujúcim náladám spoločnosti, proti obľúbeným nekriticky prijímaným názorom, tradíciám, kolektívnym mýtom“. No Patočka o Masarykovi (už mimo Rádla) zmýšľa aj ako o človeku, ktorý práveže jeden zákerný predsudok v sebe dlhodobo prehliadal a ktorý napokon zmaril celé jeho úsilie: Masaryk nebol schopný revidovať svoje názory a ničiť v sebe každú „samozrejmosť“, s ktorou deň čo deň žijeme až tak intímne, že si ju už ani neuvedomujeme.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.