blahorečenie Anky Kolesárovej sa pripravovalo dlho, ja som o jej príbehu počula už dávno a od začiatku ma chytil za srdce. Dievča, zabité opitým ruským vojakom, o ktorom sa za totality smelo hovoriť iba pošepky – aby nepadol tieň na „bratov-osloboditeľov“. Šestnásťročná obeť odporného násilia. Dievčina, ktorá utekala pred násilníkom a na úteku bola zastrelená. Azda málokoho by takýto príbeh nechal ľahostajným.
Istý čas som nerozumela, prečo pred smrťou volala – podľa svedectiev – práve ono „Ježiš, Mária, Jozef!“ Som z generácie, ktorá to vníma skôr ako sprofanované citoslovce, pre veriacich takmer na pomedzí brania Božieho mena nadarmo. Ale neskôr ma ktosi poučil, že staršia generácia zvykla brať toto zvolanie ako to posledné, čo má kresťan pred smrťou vysloviť. A tak som tie tri vykríknuté mená začala brať skôr ako rýchlu – strelnú – modlitbu.
Ale to nebolo jediné, čo mi v Ankinom príbehu pripadalo nejasné. A dodnes nerozumiem napríklad tomu, prečo ju otec poslal do kuchyne, aby dala najesť vojakovi. V rozhovore sa kňaz vyjadril, že to bolo preto, lebo otec sa nevyznal v kuchyni, bol to „normálny dedinský chlap“, teda chlap, ktorému je bližšia robota na poli ako v domácnosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.