Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Správny uhol pohľadu

.tomáš Siebert .názory

Pacienti sa mi dennodenne zverujú, ako ťažko sa dá objednať k lekárovi-špecialistovi.

v prevažnej miere sú s prácou špecialistov spokojní, no nie s objednávacím postupom a časom čakania na vyšetrenie. Vtedy sa stáva, že sa objavia aj slová arogantné, urážlivé až neslušné. Samozrejme, je to ich uhol pohľadu. No pozrime sa aj na uhol pohľadu lekára-špecialistu.

Mnohí ľudia si na obdobie socializmu radi spomínajú, lekári vôbec nie. Vieme, prečo systém „akože fungoval“. Lekári nemali nijakú možnosť odísť do zahraničia. Stranícke orgány zabezpečili dostatočný počet špecialistov tým, že rozhodli, kto a aký špecialista bude a kde ho zamestnajú. Špecialistov bolo v každom regióne dostatok, takže sa na vyšetrenie nečakalo. Po revolúcii síce nastal voľný pohyb osôb, no skôr na nákupy do susedného Rakúska. Ako sa tam zamestnať, to už bol problém. Vybaviť si potrebné povolenia sa nepodarilo každému.

V roku 1994 došlo na zmenu legislatívy a začali vznikať takzvané odštátnené alebo privátne ambulancie. Keď lekár pracoval na obvode, mohol požiadať o odštátnenie a väčšinou mu úrady vyhoveli. Štátna a aj súkromné poisťovne s lekármi uzatvárali zmluvné vzťahy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Kto pracoval v nemocnici a nenašiel si voľný obvod, nemal čo odštátniť. Jediná šanca bola pracovať ako súkromník na takzvanú priamu platbu. V takom prípade si pacienti museli hradiť okrem zdravotnej starostlivosti aj plnú cenu liekov.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite