andrej Danko je predseda slovenského parlamentu len tak bokom. Jeho hlavnou úlohou je testovať, čo všetko ešte slovenský volič prepáči politikovi. Konkrétne takému politikovi, ktorý má na sebe slušný oblek, na tvári úsmev vyprázdneného seladóna, nejaký ten (nechcene) vtipný bonmot stále poruke a najmä jednu veľkú výhodu: je aj nie je pri moci. Je pri moci, keď sa delia prachy, granty, posty. Je pri moci, keď sa vytvárajú zákony, ktoré prospievajú „našim ľuďom“. Ale odrazu sa akýmsi zázrakom zmení takmer na opozičníka, len čo sa začne zdať, že pod ficovskou ťažkou mašinériou sa trasie stolička.
Vtedy dokáže aj Andrej Danko rýpať, vystrájať, ale, samozrejme, len v bezpečných hraniciach, aby tú stoličku skutočne nepodpílil. A volič si zapamätá pár vecí, ktoré sú pre Andreja Danka dôležité: že toto je politik slušnejší od neslušných (hlasy odovzdané zákonom tejto koalície nerozhodujú, sumy grantov, čo vyfučali hore esenesáckym komínom tiež nie, také drobnosti volič dankofil ignoruje). Že tento politik sa vie aj postaviť na zadné, keď treba (je úplne jedno, že Dankovo stavanie sa na zadné je zásadne pro forma, čím bizarnejšie a hlasnejšie sa naparuje, tým slabšie hryzká). Volič dankofil je spokojný, viac mu netreba. Výsledky prieskumov, z ktorých vyplynie, že Danko by mal vážnu šancu stať sa prezidentom, keby sa ním stať chcel, sú už len pikantnou bodkou.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.