Iveta Radičová nemôže byť prezidentkou, nerozumie totiž zahraničnej politike.

Večer, deň po voľbách, som strávil pozeraním tridsať rokov starej slovenskej filmovej klasiky. Pár postrehov k veciam, ktoré u nás (ne)fungovali v roku 1920 a nezmenili sa dodnes.

To najsmutnejšie na slovenskej pravici nie je vôbec jej volebný debakel. Najsmutnejšie na dnešnej pravici sú jej katastrofálne vyhliadky.

Média dnes v súvislosti s porážkou pravice najviac riešia budúcnosť SDKÚ. Pritom to vôbec nie je tá najpodstatnejšia a najzaujímavejšia téma.

Pred týmito voľbami som netušila všeličo. A najmä nie to, že hoci pri vhadzovaní obálky do urny budem počuteľne škrípať zubami, po voľbách budem v podstate spokojná.

Moji kolegovia, ktorí sa venujú politike, budú voľby riadne analyzovať, ja mám iba zopár poznámok, či skôr pocitov.

84 poslancov poslancov Smeru a totálna porážka pravice. Čo tým chce Slovensko povedať?

V noci zo soboty na nedeľu 11. marca sa narodí nová SDKÚ. Aká bude?

Jozef Majchrák si nedávno vyslúžil veľkú kritiku za to, že označil vládu Smeru s KDH ako najlepšiu povolebnú alternatívu. Z tých možností, ktoré sú dostupné. Kolega má určite pravdu v tom, že pakt KDH so Smerom netreba vopred démonizovať. Ale zmysluplnosť takejto vlády sa nedá merať iba mocenskou stabilitou a reformami v justícii.

V najbližších voľbách pôjdem - na rozdiel od mojich kolegov Jara Danišku a Martina Hanusa - voliť. Jediným rozdielom oproti minulým voľbám je to, že nebudem voliť s nadšením.