dnes mala prvý deň v práci na pozícii webeditorky naša Martina Bednárová. Martina, vitaj! Hneď ráno na začiatku jej zmeny sme riešili zaujímavú otázku. Ako naložiť s „kauzou Štefunko“. O téme sme nakoniec nič nové nepriniesli a chcem vám vysvetliť prečo.

Najprv jedna pragmatická poznámka. Keď nám píšete a pýtate sa, prečo sa nejakej téme nevenujeme, na 99 percent je odpoveď rýdzo praktická – nemáme dostatok redaktorov, aby sme pokryli všetky témy. Lenže dnešný prípad s Ivanom Štefunkom bol iný.

O čo išlo?

kauza-nekauza

V piatok ráno zverejnili Aktuality článok „Chcú zničiť korupciu. Firma ich šéfa Štefunka lieta v podozrivom tendri.“ V určitých kruhoch to bola dnes na internete téma dňa.

Článok hovorí o firme, v ktorej má Štefunko ako investor podiel 25 percent. A poukazuje na naozaj podozrivé správanie tejto firmy v jednom IT tendri.

Takže. Je ráno a my stojíme pred dilemou. Napísať o tom, a ako, alebo zatiaľ nenapísať? Po dôkladnom prejdení textu sme sa dohodli, že zatiaľ tému necháme tak.

„Kto v roku 2006 nevedel, čo je Smer zač, bol buď veľmi naivný, alebo veľmi hlúpy.“

Počas dňa sa témy nakoniec chytili ďalšie médiá, napríklad denník SME. Ten už zvolil miernejšiu rétoriku aj v titulku, keď správne hovoril o „firme, v ktorej má Štefunko podiel.“ Lenže kauza už žila vlastným životom.

Pod vplyvom čítanosti na iných portáloch som sa za svoj úsudok z rána ospravedlnil. Nakoniec to bola téma, povedal som. Lenže potom som sa zarazil – to do akého spôsobu rozmýšľania som sa dostal?

Pretože áno, téma to bola. Lenže stáli zistenia v pôvodnom článku naozaj za to? Toto je môj pohľad:

Ivan Štefunko má v problémovej firme štvrtinový podiel. To je fakt. Ako však sám upozornil, vo firme nie je štatutárom. Na rozhodovacie procesy nemá žiadny dosah.

Ďalej. Ivan Štefunko je na slovenské pomery pomerne veľký sériový investor. Je rozdiel medzi investovaním do portfólia firiem bez toho, aby mal človek rozhodujúce právomoci a tým, keď danú firmu riadi, prípadne je väčšinový vlastník.

Boris NémethIvan Štefunko v straníckej centrále Progresívneho Slovenska.

štefunko je ľahký terč

V tomto prípade si myslím, že Štefunka za zlyhania jednej z firiem v jeho investičnom portfóliu nemožno viniť. Áno, ako politik ašpirujúci na vedúce pozície v štáte musí zniesť väčšiu formu kontroly a kritiky. V tomto prípade by sme však podľa mňa ako novinári išli za čiaru.

Lenže, či už oprávnene, alebo nie, pravda je, že sa to stalo. A Štefunko bude terčom viacerých – oprávnených aj neoprávnených – kritík zrejme častejšie, ako ostatní. Je na to, keď to zvulgarizujem, vhodný kandidát.

Tak po prvé, je to bývalý volič Smeru. Netají sa tým a aj keď to dnes ľutuje, táto nálepka mu ostáva. V nejakých kruhoch to môže byť možno aj výhoda, neviem. Ale pravda je, že kto v roku 2006 nevedel, čo je Smer zač, tak bol buď veľmi naivný, alebo veľmi hlúpy.

Štefunko sa ako investor navyše časom určite zapletie do ďalšieho obdobného škandálu. A nie je dôvod, pre ktorý by sa mal nádejať, že tentoraz bude mediálne pokrytý nejako inak.

Navyše, ďalší škandál môže byť pokojne k veci. Pokaziť niečo v podnikaní, zvlášť v podnikaní so štátom, je veľmi jednoduché. Nemusí ísť ani o úmysel, no (nielen) Štefunkove podnikateľské aktivity sú pre progresívcov nepríjemnou nášľapovou mínou.

Tento príbeh pritom nemá ponaučenie. Azda len apel na nás všetkých, aby sme strážili profesiu žurnalistiky. Ľudia nás po februárovej tragédii odmenili zvýšeným záujmom aj finančnou podporou, nesmieme ich sklamať.