nemali by sme to bagatelizovať. Výpovedná hodnota tohto faktu je obzvlášť vysoká.
Politikov a deti spája dôležitá paralela. Hranice v tom, čo je akceptovateľné a čo neprípustné, nastavujú deťom rodičia a politikom voliči. Na kultiváciu oboch vybraných skupín je k dispozícii iba istý obmedzený čas. V konečnom dôsledku nás nakoniec objíma pocit nefalšovanej spokojnosti alebo frustrácie obludných rozmerov. Výsledok je v zásade súhrn všetkých našich rozhodnutí a (ne)prijatých opatrení. Nech to znie akokoľvek sofistikovane, princíp je rovnaký a veľmi jednoduchý.
Aj keď nie je možné uprieť isté znaky progresu, éra Fica trvá. Vyzerá síce zúbožene a stratu oslovenia „pán premiér“ znáša ťažko, je to ale jeho problém. Náš problém je, že má stále moc.
V systéme dokonale prerastenej korupcie nemusí byť moc podmienená najpohodlnejšou stoličkou. Ide o vplyv. Poznáme to. Zlodej najprv ukradne pár drobných. Keď si nikto nič nevšimne, osmelí sa. Po pár dňoch siahne do cudzej peňaženky pre bankovku. Ak všetci mlčia, vezme viac. Keď ho niekto občas verbálne pokára, kľačiac v kúte spriada ďalšie plány. Vie, že príde len pár otravných kecov a pohoršenie rozplývajúce sa rýchlo ako ranná hmla. Ani sa nenazdáme a kradne vo veľkom. Rovno nám pod nosom. Za ukradnuté živí nielen seba, ale aj pre neho dôležitých ľudí. Zóna neakceptovateľných hraníc sa na smetisku sľubov a zvädnutých červených karafiátov rozširuje a stáva sa spoločenskou normou. Zlodeji i okradnutí si nenápadne zvyknú. Napokon, vždy môže byť ešte horšie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.