Špeciálny prokurátor by najradšej vyšetrovanie vrážd Jána a Martiny pochoval

na tom, že prekážajú aj mnohým jeho kumpánom, ktorých celé roky kryl svojou nečinnosťou, nie je nič divné. Naopak, chápem ich a chápem aj dnešné nehorázne a zavádzajúce výroky Dušana Kováčika. 

Mne napríklad zas prekáža, že celé roky zametal množstvo prípadov pod koberec. To mi fakt prekáža. Ale čo s tým? Teraz nič! Aspoň nateraz. 

Pán Kováčik by však mal vedieť, že to, čo sa objavuje na verejnosti, čo odhaľuje zločineckú podstatu systému, ktorého bol a stále je organickou súčasťou, nie sú žiadne úniky. Sú to informácie, ku ktorým sa celkom legálne dostali všetci obžalovaní, rodiny Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej a aj ich právni zástupcovia. A je naozaj len na nich, ako s týmito informáciami naložia. 

On tvrdí, že takýto masívny únik informácií vo svojej kariére nezažil. Nuž, možno je to pravda. Závažné prípady sa veľakrát vyšetrovali tak, že skutok sa nestal, že to nebol trestný čin, takže na verejnosť mohol uniknúť akurát tak puch z jeho zatuchnutej kancelárie. Mohol by však verejnosti vysvetliť, prečo nereagoval na to, keď jeho špeciálni prokurátori v podstate varovali vysokopostavených vládnych úradníkov a sudcov o tom, že ich mená sú v Kočnerovom telefóne a vyzvali ich, aby sa dobrovoľne prihlásili. To je obrovské zlyhanie jeho ľudí a mal by dať prešetriť, či to neurobili len preto, aby prekryli iné zlyhanie spred niekoľkých mesiacov, keď na poslednú chvíĺu zastavil prehliadku u pána Bodora

„Ale je tu ešte jedna možnosť a tou je to, že síce diletantom nebol, ale presne vedel, ktoré prípady treba poslať na odpočinok do večných lovísk.“ 

V svojráznom aplikovaní vyšetrovacích postupov bol veľkým inovátorom. Skóre 61:0, teda to, že zo 61 prípadov, ktoré mu pristáli na stole nedokončil podaním obžaloby ani jeden, naozaj svedčia len o tom, že sa na Slovensku nepáchala žiadna závažná kriminalita spadajúca pod úrad špeciálneho prokurátora, alebo to, že Dušan Kováčik je úplný diletant a v zločinoch nevidel zločiny.