tu, na dolnom Manhattane, sa znovu čítajú mená. Je ich takmer 3000, je to vždy veľmi dlhé a únavné čítanie. Jediným argumentom je láska pozostalých a - pamäť.
Od pádu Dvojičiek práve uplynulo 18 rokov. Dosť dlho na to, aby sa z Ameriky, na ktorú bol vtedy podniknutý najväčší a najpodlejší útok v jej dejinách, stala v našich očiach Amerika, ktorá operáciou v Iraku a všeličím iným rozvrátila svet. A potom si ešte zvolila hulvátskeho Trumpa. Tak na čo ešte my, Európania, čakáme? Čo nám ešte bráni zamávať ponad Atlantik a začať si písať svoju samostatnú históriu bez amerického líderstva a mesianizmu a arogantných chýb? Nič.
nič než pamäť
Patrím k tým, čo nevedia zabúdať. Neviem napríklad ani po 28 rokoch zabudnúť, že HZDS, ktoré založilo Slovensko na lži, pomáhali budovať Milan Kňažko s Jánom Budajom, predtým skvelí moderátori novembrových tribún. Ani po 21 rokoch tiež neviem zabudnúť na rozklad pravice a pokračovanie korupcie, ktoré spôsobil Mikuláš Dzurinda, inak premiér najreformnejších vlád v našej histórii. A rovnako to mám aj po 18 rokoch s 11. septembrom 2001.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.