November ’89: ako sen

môj otec – nech mu Boh dá večnú slávu – si vždy v máji spomínal na vojnu a čím bol starší, tým viac o nej rozprával.

Ja si vždy v novembri spomínam na November. A čím som starší, tým mám väčšiu chuť o tom rozprávať. Nič sa nedá robiť – patrím medzi pamätníkov a je nás čoraz menej.

Sedemnásteho novembra 1989 sa nestalo vôbec nič. Teda u nás, v Bratislave. Od pražských priateľov a z vysielania Slobodnej Európy sme vedeli, že bude demonštrácia, ale tých už bolo v roku 1989 viac. Nakoniec, jedna bola aj 16. novembra v Bratislave: bolo to odvážne, ale neveľmi politické – študentské požiadavky, kritika strany a vlády, samozrejme, vylúčená. V januári 1989 bola v Prahe Palachiáda a tam sa rozháňalo, bilo a zatýkalo. Napriek tomu sme vtedy z Prahy odchádzali s vedomím, že už sa toho môže oveľa viac.

Osemnásteho novembra mi z Prahy zavolal priateľ Silvestr, bubeník Krásnych nových strojov a slobodné, anarchistické „české dieťa“. Hovoril, že v piatok (17. november 1989 bol piatok) to v Prahe bolo husté, že policajti zase bili a mlátili. A na demonštrácii sa dokonca zúčastnil Dubček. Ale volal preto, že údajne jedného študenta policajti zabili. Tak to je svinstvo, hovorili sme si. Zavolali sme pár kamarátom v Prahe aj v Bratislave. Večer sme počúvali Slobodku a Hlas Ameriky. A pozerali sme Viedeň.