mám pocit, akoby bola cirkev na Slovensku cirkvou mladých a cirkvou starých. Na jednej strane je pomerne veľa akcií a aktivít, ktoré farnosti organizujú s cieľom osloviť mladých veriacich (aj zatiaľ neveriacich). Na druhej strane je množstvo ľudí v dôchodkovom veku v kostolných laviciach – a nielen v laviciach, niektorí niečo organizujú, zapájajú sa ako lektori, pomáhajú kňazom a celkovo smerujú svoju energiu do farského života. A farský život je potom pre mladých aj pre starých niečím lákavým – mladí sa v ňom hľadajú (seba samých i navzájom), utvárajú priateľstvá, občas lásky. A starí zase dostávajú nový impulz po odsťahovaní dospelých detí, môžu sa realizovať, ale aj ľahšie znášať krízové momenty svojej životnej etapy.
Jedno aj druhé je obrovsky pozitívny jav. A mladí aj starí sú pre cirkev prirodzeným zdrojom zbožnosti. Od tých prvých dostáva dar nadšenia a odhodlania, od tých druhých upokojenie, možno aj vytúženú cnosť pokory.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.