napísať posledný text končiaceho sa roka je ako zavrieť prečítanú knihu. Silnú? Slabú?
Napísali sme na tomto mieste s kolegami z redakcie už veľa textov. Všetky časom pohltil náš archív. Ostávajú tam nadlho nedotknuté, no uložené pre našu spoločnú pamäť, ktorá občas zablúdi aj do zatemnených archívnych priestorov, aby si odtiaľ niečo vytiahla na svetlo a uložila to zasa späť. To, čo sa raz napísalo, sa len tak nestratí. Lenže písanie nie je ani zďaleka obyčajným tepaním slov a viet, písanie je vyšší akt. Je to tvorba a zápas s materiálom – so slovom.
Redakčná práca, to sú roky strávené s vlastnými i cudzími textami, s prepracúvaním štylistiky, s hľadaním vhodných slov, s premýšľaním nad titulkom či pointou. Niekedy to vyjde lepšie, inokedy horšie. Materiál vzdoruje, tak ako vždy.
Pri písaní mám neraz pred sebou Schopenhauerovu kritiku pseudopísania. Štýl je preňho fyziognómiou ducha, ktorá je neprenosná. Kto chce skutočne písať, musí najprv vedieť, čo chce povedať a musí aj mať čo povedať. Inak o ňom bude
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.