učitelia si ťažkajú nielen na žiakov a ich lajdáctvo, ale aj na rodičov a na ich prehnaný aktivizmus. Hovoria, keby radšej tie deti boli snaživejšie. A keby potom za nich rodičia všetko nežehlili ako diví. Keby tak rodičia verili aj pedagógom, nielen (neraz) prifarbenému rozprávaniu svojich detí.
Niežeby nemali sčasti pravdu. Deti doma hovoria príbehy zo školy, v ktorých je všetko možné okrem faktov, a neraz sú ozaj riadne prifarbené. A rodičia sú neraz aktívni na nesprávnom fronte – niežeby deti doma povzbudili k normálnej snahe a učeniu, ale radšej sa pôjdu hádať s učiteľom. Toto je skutočnosť – ale nie celá. Tá celá skutočnosť je jednak hlbšia, jednak pozitívnejšia.
Hlbšie korene rodičovského prehnaného aktivizmu, tých rodičovských škriepok s pedagógmi, toho vypisovania, telefonovania, chodenia do riaditeľne, sa skrývajú niekde v detstve týchto rodičov. Niečo o tom viem, aj ja patrím k tej istej generácii. Mali sme úplne inú situáciu ako dnešné deti, a hoci sa tvárime hrdinsky a hoci navonok dojato spomíname, ako nám bolo super, v skutočnosti si so sebou nesieme traumu zradenej generácie.
„Ja, keď som v škole dostal facku, radšej som to doma ani nepovedal, lebo by mi dala mama druhú,“ hovorievajú ľudia, ktorí do našej generácie patria.
„Keď som sa doma posťažoval, že ma učiteľka nespravodlivo vyhrešila, otec mi
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.