o tom, ako nás bývalí tajní na objednávku Kočnera nezákonne sledovali a ako si pritom vymýšľali celé dialógy, som napísal hneď po tom, ako som o tom vypovedal pred vyšetrovateľom. Napísal som vtedy toto:

Od roku 1994 viem, čo novinárom hrozí. Keď vtedy na chvíľu padol Mečiar, jeho ľudia nás nenávideli. Viacerých vtedy aj potom fyzicky napadli, sledovali a zastrašovali. Jeňovi Kordovi rozbili auto, Petra Tótha zastrašovali mŕtvymi mačkami, mnohým ďalším dávali najavo, že sledujú ich autá. A keď sa šéf HZDS vrátil, celkom oficiálne vyšetrovali, ako sa kto podieľal na jeho odvolaní. Nazvali to kríza ústavného zriadenia a zriadili k tomu špeciálny parlamentný výbor. Pred tým výborom som povinne vypovedal.

Dostával som veľmi hlúpe otázky typu „stretávali ste sa s prezidentom Kováčom“, „s kým všetkým to bolo“ či „čo viete o príprave krízy ústavného zriadenia“. Šéf toho hanebného výboru mi na konci výsluchu s úsmevom vrátil osobné veci, ktoré mi dlhé mesiace predtým ukradli statní muži po tom, čo ma za pasívneho prizerania sa štátnej polície zbili pred sídlom prezidenta. Dal mi tým najavo, že zákon na Slovensku sú oni.

Bola to pre novinárov ťaživá doba. Ale to, že šírili strach a siahli na našu slobodu, zdravie a súkromie, bolo zaručenou predzvesťou ich prehry.

Keď som teraz čítal časti spisu o sledovaní novinárov, spomenul som si na tú dobu. V mnohom sa to podobalo. Dočítal som sa, kadiaľ chodím domov, čo pijem, s kým a kde sa stretávam aj s fotodokumentáciou tých stretnutí. Prekvapujúce bolo, že väčšinu obsahu tvorili rozhovory, ktoré sme vraj s priateľmi viedli, no neviedli. Keď som tie kostrbaté vety čítal, chvíľami som sa bavil a chvíľami neveriacky krútil hlavou. Výsledkom sledovania totiž nebol prepis reálnych rozhovorov, ale z väčšej časti úplne vymyslené dialógy, ktoré mali vyvolať dojem akejsi protištátnej skupinky. Príklady – na jednom stretnutí som vraj Martinovi Mojžišovi nariadil (sic!), aby účelovo šíril v slovenskej spoločnosti nejaké falošné presvedčenie – rozumiete tomu jazyku? Na inom sme údajne viacerí riešili, ako postupovať, aby to vtedajší premiér neustál – nešlo pritom o tajné stretnutie opozície, ale o príjemné, celkom verejné posedenie priateľov z radov umelcov, vedcov a lekárov. A ešte v inom virtuálnom dialógu došlo aj na Sorosa. 

Na čo sú komu informácie o pohybe novinárov, fotografie z kaviarní a zle vymyslené „protištátne“ dialógy? Chvíľu som o tom uvažoval, ale potom som si to zakázal. Lebo my žijeme, ale dvaja mladí ľudia nie. Oni sú obete, oni majú byť centrom pozornosti a vyšetrovania.

Áno, znovu je tu ťaživá doba pre sledovaných a nenávidených novinárov. Ale znovu je to aj predzvesť veľkej zmeny, ktorá bude navždy spojená s Jánom Kuciakom a Martinou Kušnírovou.

Tým som túto príšernú vec považoval za uzavretú. Ale zjavne nie je. Keďže ju oživil bývalý predseda vlády, tak pridám pár viet.

1. Tie vymyslené dialógy vložili do slohovej práce pre Kočnera ľudia, ktorí sledovaním novinárov pomohli k vražde jedného z nás. Na ich pravdovravnosť sa dnes Ján Čarnogurský odvoláva?
2. Stretnutia, ktoré dnes Ján Čarnogurský vydáva za organizovanú skupinu na prípravu prevratu, sú dlhoročné piatkové posedenia zopár priateľov z radov vedcov, umelcov, novinárov a bývalých politikov vo verejných priestoroch bratislavských reštaurácií a kaviarní. Témami boli vážna hudba, politika, šport, moderná psychiatria. Je pre mňa desivé, ako veľmi sa Čarnogurského myslenie posunulo k eštebáckemu videniu sveta, v ktorom bolo všetko slobodné – aj diskusia pri víne – podozrivé z prevratu.
3. Pripisovať skupine priateľov, z väčšej časti v dôchodkovom veku, pokus o liberálny Majdan a šíriť tým nenávisť, ktorej sme na internete terčom, je zo strany Jána Čarnogurského úbohé. Viem, že sa mu nepáči blížiaca sa prehra Smeru a SNS a viem, že by možno rád volil Kotlebu, ale vytiahnuť na ich pomoc primitívnu konšpiráciu, je nehodné človeka, ktorý statočne vzdoroval komunistom aj Mečiarovi. Naozaj sa nedá starnúť dôstojnejšie?

Svet, v ktorom sú lož a pravda účelovo zamieňané bývalým disidentom v prospech únoscov štátu, je smutný. Tento mentálny svet Jána Čarnogurského, našťastie, v sobotu prehrá.