eštebáci a čerstvo vykvasení nacionalisti ma, s prispením slovenských rodoľubov, z nej jednoducho vyhodili. Spolu s vynikajúcim režisérom Jánom Fajnorom som tak patril medzi prvé obete pohrobkov komunizmu, ktorí prezlečení do národných farieb začali čistky v tejto inštitúcii.
Janko Fajnor to nakoniec neprežil a utrápil sa k smrti. Ja som nemal na výber. Z niečoho som musel žiť, a tak som prijal ponuku pracovať v spravodajstve celoplošného federálneho kanála.
Všetci Slováci, ktorí tam pracovali, boli ešte celé roky označovaní za zradcov národa, za Čechúňov. A postoj verejnosti k mojej osobe sa ešte zhoršil po vzniku Slovenskej republiky. Pracoval som vtedy v najsledovanejšej súkromnej televízii Nova.
Túto stanicu mohla pozerať minimálne polovica Slovenska a to sa teda otcovi národa, Vladimírovi Mečiarovi, vôbec nepáčilo. Jednoducho som mu prekážal. Snažil som sa totiž ukazovať odvrátenú tvár jeho vládnutia. Tá sa vyznačovala korupciou, porušovaním zákonov, únosom, ktorý bol zakončený vraždou Róberta Remiáša. Takáto bola skutočná tvár Slovenska a jeho vodcu a podľa niektorých aj stvoriteľa.
„Čo i len malá kritická zmienka na adresu Igora Matoviča vyvoláva reakciu podobnú tej, ako keď sa do ohňa prileje benzín.“
Jeho zbožňovatelia to buď nevideli, alebo vidieť nechceli. S ich agresivitou som sa stretával hlavne na uliciach. Sociálne siete boli vtedy prakticky ešte v plienkach. A tak som si naživo „užíval“ pľuvance, vyhrážky bitkou.
Korunu tomu všetkému nasadila jedna moja príbuzná, ktorá sa ma pred preplnenou Športovou halou v Bratislave na mítingu s Vladimírom Mečiarom,
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.