sú ľudia, ktorí si ticho týchto dní užívajú, a sú iní, ktorí sa ho desia. Pre tých prvých je ticho túženou príležitosťou, že môžu byť takmer zadarmo (hoci za to v skutočnosti zaplatíme viac, než sme si ochotní pripustiť) oslobodení od ruchu, ktorý bol pre nich skľučujúci a prinášal rad radom povinnosti, ktoré sa kopili a čakali na realizáciu. Teraz veľa z týchto povinností odpočíva – takpovediac v pokoji. A obdivovatelia ticha sa občas môžu cítiť ako v raji. Teda až dovtedy, kým nákaza neudrie a nezasiahne aj ich pokojné mlčanie.
Druhá skupina sú tí, pre ktorých je ticho desivé. To preto, lebo odhaľuje úplne všetko a ako úder blesku ukončuje každodennú uvravenosť, ktorou sa dá pozakrývať a odsunúť na myšlienkovú perifériu nepríjemnosti, s ktorými sa nie každý rád vyrovnáva: od vlastných vnútorných nepokojov cez pracovnú vyťaženosť až po ľudskú konečnosť a smrť. Konfrontovaní s tichom hľadajú každú možnosť, ktorá ho prehluší – lebo aj ticho nejako znie a ak ho chce človek zlikvidovať, musí ho prebiť inými zvukmi a pazvukmi.
S témou ticha som sa už v knihách stretol veľakrát, je to námet, ktorý fascinoval skutočne mnohých: umelcov, spisovateľov, filozofov, vedcov, svätcov aj nesvätcov. Takmer vždy bolo ich ticho povznášajúce a múdre. Nedávno som v jednom krátkom texte spomínal opáta Pamba z Nitrijskej púšte, ktorý raz svojim spolubratom povedal, že ak patriarchu Teofila nepovznesie ticho, nebudú ho môcť povzniesť ani jeho slová. Takéto idealizované ticho duchovnej koncentrácie a múdrosti znie pre mnohých azda až rozprávkovo čisto, hoci nie je nereálne, no vyžaduje si aj dosť námahy a priam asketickej vytrvalosti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.